Voľby modelu hospicovej ošetrovateľskej starostlivosti

 Súhrn

 Autori    príspevku    približujú    problematiku    výberu    ošetrovateľského    modelu v podmienkach hospicovej ošetrovateľskej starostlivosti. Definujú hospicovú ošetrovateľskú starostlivosť podľa kritérií Svetovej organizácie domácej a hospicovej starostlivosti. Poukazujú na význam a úlohy komunitného ošetrovateľstva v uvedenej oblasti. Ďalej analyzujú náročnosť poskytovania hospicovej ošetrovateľskej starostlivosti. V závere príspevku približujú Model Betty Neuman, jeho holistický pohľad na otvorený systém jedinca, založený na princípe interakcie s prostredím, ktorý považujú za model dobrého bytia a blaha, ktorý  možno využiť       v primárnej prevencii v oblasti verejného zdravotníctva i v rámci komunity. 

Kľúčové  slová:  Hospicová  ošetrovateľská  starostlivosť,  ošetrovateľský  model,  holistická filozofia v ošetrovateľstve 

Úvod 

Ošetrovanie nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich je okrem mimoriadnej náročnosti a obtiažnosti aj pomerne nákladné a neraz predstavuje etickú dilemu. V čase, keď sa všade hľadajú možnosti úspor výdavkov na zdravotníctvo pri súčasnom úsilí o zachovanie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti, dostáva sa táto problematika do popredia záujmu. 

Je komplexná, zasahuje do rôznych oblastí spoločnosti. 

Prieskumy poukazujú na neraz nedôstojné podmienky umierajúcich v nemocniciach, v liečebniach pre dlhodobo chorých, v sociálnych zariadeniach, ale aj v dom.com prostredí. Jedným z mnohých riešení tohto problému je zavádzanie nových prístupov v starostlivosti o komunitu terminálne chorých. Dosiaľ najefektívnejším prístupom, charakterizovaným novou kvalitou starostlivosti, sa ukázal hospicový program, v súčasnosti už úspešne rozšírený a aplikovaný v celom kultúrnom svete. Tam, kde sa tento program realizuje na patričnej úrovni, stáva sa otázka tzv. eutanázie bezpredmetnou. 

História 

Korene hospicovej starostlivosti siahaj. do dávnej histórie ľudstva. Ašoka, vládca Indie zakladá v r. 238 pred Kristom vo Varani útočište pre tulákov, biednych a opustených, ktorí sem prichádzali zomrieť s tým, že ich popol vysypú do posvätnej Gangy, aby mohli byť vyslobodení z kruhu smrti. 

V období kresťanstva je to obraz milosrdného Samaritána, xenodocheíon (miesto pre cudzinca), ako aj kresťanská idea konania dobra, ako ju uvádza napríklad evanjelista Matúš (Mt 25; 35): "... lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma...." Sv. Bazil z Cézarey zakladá útočište pre chorých v Kapadócii v 4. storočí.

 Išlo o (na t. dobu) moderné zariadenie novej kvality, podľa vzoru ktorého sa postupne zakladali ďalšie, najmä v sídelných mestách biskupov. Môžeme ich hodnotiť ako zárodok nového prístupu kresťanskej civilizácie k zdravotníckym službám všeobecne. Za čias križiackych výprav v VII. storočí vzniká Vojenská a nemocničný rád Rytierov sv. Lazara Jeruzalemského so svojimi hospicmi pre malomocných. Posúva koncepciu hospicovej starostlivosti dopredu poskytovaním fyzickej opatery s duchovným cieľom. Je to nov. kvalita súcitnej starostlivosti, základ pre súčasnú hospicovú filozofiu. V dnešných časoch, hlavne vo vyspel.ch krajinách rád rozšíril starostlivosť aj na chorých s rakovinovými ochoreniami a stále buduje nové hospice na všetkých kontinentoch. V 16. storočí. sa k šíreniu hospicovej starostlivosti    pripája    sv.    Ján    Gotský    so    zdôrazneným    očisty    duše    (spoveď) a s  neoddeliteľnosťou  fyzickej  opatery:  bolesti  umierania  má  komponentu  psychicky aj fyzicky. 

V 18. storočí sa v starostlivosti o zomierajúcich angažujú sesterské charity. V 20. storočí. Charita írskych sestier otvára v Londýne St. Joseph’s Hospice. Kresťanské charitatívne organizácie pri realizácii súcitnej opatrovateľskej starostlivosti sú aktívne stále a všade po celom svete. Charita ako výraz kresťanstva mala, má, a stále bude mat svoju nezastupiteľnú úlohu. 

St. Christopher’s Hospice 

V  roku  1967   zakladá   Cecily   Saunders   v   Londýne   Hospic   sv.   Krištofa   - St. Christopher’s Hospice, ktorý sa stáva modelovým centrom pre celé svetové hospicové hnutie. Má novú ekumenickú filozofiu s prístupom, ktorí čerpá z tradície minulosti. Holistický prístup v novej kvalite, bez ideologického a náboženského podtónu rešpektuje súčasnosť a dáva priestor rôznorodým komunitám v spoločnosti. Je zjednocujúcou platformou akceptovateľnej koncepcie. Chce chrániť a pomáhať, nie zachraňovať. Podľa jeho vzoru pôsobí v súčasnosti vo svete už viac ako 3000 hospicov. 

Paliatívna starostlivosť

 V decembri 1988 v Miláne zakladá skupina odborníkov Európsku asociáciu paliatívnej starostlivosti (European Association for Palliative Care - EAPC) na podporu šírenia a rozvoja paliatívnej starostlivosti tak, ako ju koncepčne formulovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). EAPC nastoluje akceptovateľné komplexné riešenie problematiky nevyliečiteľne a terminálne chorých. 

Slovo hospic pochádza z latinského slova hospitium, je odvodené od slova hosť, je to medzinárodný termín označujúci domov pre chorých, útočisko núdznych. V preklade znamená  pohostinnosť  či  hostinec.  Hospic  je  organizačná  štruktúra  a  program  tímovej starostlivosti o chorých v terminálnom štádiu ich ochorenia.

 Hospic zároveň poskytuje pomoc aj rodine a pozostalým chorého. Pacienti sem prichádzajú, aby mohli až do poslednej chvíle plnohodnotne žiť. A keďže je ich čas na život chorobou ohraničený, o to viac si vážia každý prežitý deň. Tešia sa aj zo zdanlivých maličkostí, ktoré zdraví ľudia pokladajú za úplne bežné veci. Hospic nesľubuje uzdravenie, ale neberie nádej. 

Prostredníctvom hospicového programu sa u terminálne chorých realizuje paliatívna starostlivosť, ktorá kladie väčší dôraz na starostlivosť ako na liečbu (Hanzlíková, 2004, s. 265). 

Základná a východisková definícia paliatívnej starostlivosti podľa Svetovej zdravotníckej  organizácie  (WHO,  2002)  znie:  „Paliatívna  starostlivosť  je  celková  liečba a starostlivosť o chorých, ktorých choroba nereaguje na kuratívnu liečbu. Najdôležitejšia je kontrola a liečba bolesti a ďalších symptómov, rovnako ako aj riešenie psychologických, sociálnych a duchovných problémov chorých. Cieľom paliatívnej starostlivosti je dosiahnutie čo najlepšej možnej kvality života chorých a ich rodín.“ (Vorlíček,1998) 

Je  jednou  z  foriem  paliatívnej  starostlivosti,  kde  dominuje  holistický  prístup a komplexnosť. Aj z tohto dôvodu tu nemôžeme oddeliť zdravotnícku, sociálnu, psychologickú a duševnú zložku. Holistickú starostlivosť teda charakterizuje vzájomná spolupráca. Žiadny človek nemôže holistickú starostlivosť poskytovať sám, pretože nikto nemá všetky potrebné vedomosti a nadhľad. Holistická starostlivosť môže byť teda poskytovaná len v tíme ľudí, ktorí do spoločnej práce vkladajú svoje vedomosti, porozumenie a svoju osobnosť (O'Connor, 2005). 

WHO orientuje hospicovú starostlivosť len na pacienta. Podľa Svetovej organizácie domácej a hospicovej starostlivosti a Americkej asociácie liečby bolesti, je táto starostlivosť ponímaná v širšom zmysle zahŕňajúcom aj rodinu a blízkych umierajúceho a jeho sociálne prostredie (Hanzlíková, 2004, s. 266). 

Definícia hospicovej starostlivosti Svetovej organizácie domácej a hospicovej starostlivosti: 

Hospicová starostlivosť je centrálne riadený program paliatívnej starostlivosti, cielene zameraný na zmiernenie symptómov ťažkého ochorenia u terminálne chorých, ktorým bolo prognosticky určené pravdepodobné prežitie maximálne  do šiestich mesiacov. Filozofiou hospicovej starostlivosti je úcta k životu a umožnenie maximálnej kvality života umierajúcemu  človeku,  realizovanej  poskytovaním  starostlivosti  a  podpory  umierajúcim a ich rodinám. Život má byť žitý tak naplno a bez zbytočného utrpenia, ako je to len možné. Smrť je vnímaná ako neoddeliteľná súčasť života každého jednotlivca.  Hospicová starostlivosť smrť ani neodďaľuje, ani neurýchľuje ( Hanzlíková 2006). 

Definícia hospicovej starostlivosti podľa WHO: 

Hospicová starostlivosť je integrovaná forma zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti,  poskytovaná  klientom  všetkých  indikačných,  diagnostických  a  vekovýchn skupín, u ktorých je prognózou ošetrujúceho lekára predpokladaná dĺžka života v rozsahu menej ako šesť mesiacov. V rámci hospicovej starostlivosti sa poskytuje iba paliatívna starostlivosť (Hanzlíková 2006). 

História hospicovej starostlivosti 

V posledných desaťročiach sa dostalo tejto oblasti veľkého rozvoja, a to predovšetkým vďaka prezieravosti, aktivite a nasadeniu sa Cecilly Saunders. Tá zasvätila celý svoj život starostlivosti o pacientov trpiacich pokročilou a progresívnou chorobou, a tak je považovaná za  zakladateľku  modernej  paliatívnej  starostlivosti.  Vybudovala  Hospic  svätého  Krištofa v Londýne, ktorý otvorila v roku 1967. Pacienti tu boli zaopatrení dobrou úľavovou liečbou a starostlivosťou, a to nie len po fyzickej stránke. Mohli spolu so svojimi blízkymi riešiť aj rôzne  citové  a  duchovné  problémy,  napravovať  nezrovnalosti  a  konflikty,  zmierovať sa so svojím údelom, a tak sa zbavovať bolestí nie len telesných, ale aj všetkého iného utrpenia. Naviac videli, že nie sú ostatným na obtiaž, že sú milovaní a pre svojich blízkych nesmierne dôležití (Munzarová, 2005). 

Úspechy Hospicu sv. Krištofa v Londýne ukázali cestu k zakladaniu ďalších podobných zariadení všade na svete. Dôležitou úlohou týchto pracovísk bolo ukázať všetkým lekárom, sestrám a ostatným zdravotníkom hlavné úlohy a výhody multidisciplinárnej paliatívnej starostlivosti (Vorlíček, 2004). 

Na Slovensku existuje v súčasnosti inštitucionálny hospic v Bardejovskej Novej Vsi a katolícka charita tiež začala s výstavbou hospicov, avšak ich existencia je vážne ohrozená nedostatkom finančných zdrojov. V roku 1997 vzniklo hospicové oddelenie v Michalovciach  - Strážskom a paliatívne oddelenie v Národnom onkologickom centre v Paliatívnu starostlivosť poskytuje tiež medicínske centrum v Humennom (Hanzlíková, 2004, s. 269). 

Oproti tvrdeniu „nič sa nedá urobiť“ stojí presvedčenie, že bez ohľadu na diagnózu, stupeň pokročilosti a nepriaznivú prognózu môžeme vždy urobiť niečo pre zlepšenie kvality ostávajúceho života (Vorlíček, 2004 s. 20). 

Hospicová starostlivosť sa v súčasnej dobe poskytuje multidisciplinárne, a to nie len lekármi, ale  aj  sestrami,  duchovnými,  psychológmi.  Dôležitá  je  v  každom  prípade aj spolupráca rodiny, dobrovoľníkov či ostatných laikov. A keďže nevyliečiteľne chorých pacientov stále pribúda, významnou oblasťou je aj vzdelávanie všetkých zložiek tímu. 

Komunitná starostlivosť

 Je to starostlivosť v domácom prostredí, a to nie len o chorých, ale aj o zdravých ľudí v podobe podpory zdravia a prevencie chorôb. Je oveľa menej nákladná a navyše má výhodu v tom, že pacient nemusí byť vytrhnutý zo svojho domáceho prostredia (Hanzlíková, 2004, s. 9). 

Aj hospicoví pacienti tvoria istú komunitu ľudí. Starostlivosť o týchto ľudí sa nedá chápať len ako starostlivosť, ktorú zaradíme do určitých typov zariadení a zatvárame pred ňou oči  v  bežnej   praxi.   Jedná   sa   skôr   o   filozofiu,   ktorú   môžeme   aplikovať   denne nie len v hospicoch,  ale  aj  v  rôznych  nemocničných  zariadeniach  či  oddeleniach  a  tiež v domácom prostredí. Je súčasťou starostlivosti o pacienta, a nemôžeme na ňu pozerať ako na niečo iné, zásadne odlišné od bežných postupov. Práve naopak, rozvoj komunitnej starostlivosti o hospicových pacientov by mohol mať veľmi pozitívny vplyv na ostatné formy, a to tým, že upozorňuje na nedostatky a problémy, ktorým sa venuje tak málo pozornosti. 

Jednou zo základných ideí komunitného ošetrovateľstva o paliatívnych a hospicových pacientov je autentickosť, pretože dávať umierajúcemu falošnú nádej znamená skracovať mu čas na odpútanie sa od pozemského sveta, čím ho môže odchod zastihnúť nepripraveného. A keďže človek je jediným tvorom, ktorý si plne uvedomuje zánik svojho bytia, nik nemá právo takto konať. Každý si musí vytvoriť vlastnú interpretáciu života a smrti sám. Jediným ľudským právom ako aj povinnosťou sestry je sprevádzať a poskytovať pomoc paliatívnym pacientom (Čižmáriková, 2005, s. 33). 

Komunitná starostlivosť predstavuje starostlivosť, ktorá je zameraná na špecifickú starostlivosť v jednotlivých komunitách, v tomto prípade o hospicových a paliatívnych pacientov, kde sa uplatňujú aspekty ako holizmus a holistický prístup, dodržiavanie práv pacientov, uplatňovanie moderných metodík a diferenciácia na základe triediacich znakov, ako sú vek, pohlavie, etnická príslušnosť, typ ochorenia a iné. 

Osobitne  náročnou  skupinou  je  skupina  hospicových  a  paliatívnych  pacientov v komunitnej starostlivosti. 

Hlavným  cieľom  starostlivosti  o  paliatívneho  pacienta  je  udržiavanie  fyzickej a psychickej pohody, stav bez bolesti a dôstojná, pokojná smrť. Pri realizácii takejto starostlivosti by sa sestry mali opierať o práva zomierajúcich: 

• mám právo na to, aby sa so mnou zaobchádzalo ako so živým človekom až do mojej smrti,
• mám právo udržať si nádej, nech už sa zameria na čokoľvek,
• mám právo na poskytovanie starostlivosti ľuďmi, ktorí dokážu udržať moju nádej, nech sa už situácia zmení akokoľvek,
• mám právo vyjadriť svoje city týkajúce sa blížiacej sa smrti, a to svojim vlastným spôsobom,
• mám právo zúčastniť sa na rozhodnutiach, ktoré sa týkajú starostlivosti o mňa samého,
• mám právo očakávať nepretržitý medicínsky i ošetrovateľský záujem o mňa samého, aj keď sa budú musieť „liečebné“ ciele nahradiť cieľmi sledujúcimi udržanie mojej „pohody“,
• mám právo na to, aby som nezomieral osamotený,
• mám právo na oslobodenie od bolesti,
• mám právo na čestné odpovede na moje otázky,
• mám právo na to, aby ma nikto neklamal,
• mám právo na to, aby mi vo chvíli, keď si uvedomím hroziacu smrť, pomohla moja rodina a pomoc bola poskytovaná aj mojim príbuzným,
• mám právo zomrieť pokojne a dôstojne,
• mám právo ponechať si svoju individualitu a nebyť súdený za moje rozhodnutia, ktoré môžu byť v protiklade so stanoviskami iných,
• mám právo na rozhovory a rozširovanie svojich náboženských alebo duchovných názorov bez ohľadu na to, čo znamenajú pre iných,
• mám právo očakávať,  že  neporušiteľnosť  ľudského  tela  sa  bude  rešpektovať aj po smrti,
• mám právo na to, aby sa o mňa starali citliví, starostliví a skúsení ľudia, ktorí sa budú snažiť porozumieť mojim potrebám a ktorým prinesie ich konanie pri konfrontácii so smrťou určité uspokojenie (Kozierová, 1995). 

Východiskom mnohých problémov u hospicových pacientov v komunitnej starostlivosti je aj systém Dobrý anjel. Táto nezisková organizácia založená pred troma rokmi v  spolupráci  detskej  onkológie  na  Kramároch,  poskytuje  finančnú  výpomoc  pacientom a rodinám chorých v pravidelných mesačných intervaloch približne okolo 130 eur. Dobrý anjel finančne pomáha stovkám rodín s deťmi na celom Slovensku. 

Voľba modelu v hospicovej ošetrovateľskej starostlivosti 

Ošetrovateľstvo ako činnosť zameraná na pomoc chorým existovalo už od najstarších čias. Tradičný prístup k chorým ovplyvňovala humanistická filozofia, a preto bolo spojené s poskytovaním podpory a útechy chorým, ako aj ich blízkym. 

Holistická ošetrovateľská starostlivosť akceptuje práva pacienta, ktoré sú integrálnou súčasťou   ošetrovania    a    liečebného    procesu,    ktorého    neoddeliteľnou    súčasťou je ošetrovateľský proces zameraný na komplexné riešenie problémov a celú bytosť jedinca (Pavlíková, 2007, s. 10–14). 

„Smrť ešte stále skrývame, akoby bola hanbou, niečím ponižujúcim, niečím špinavým. Ľudia v nej vidia len hrôzu, zbytočné, až  absurdné  utrpenie,  neznesiteľné  pokorenie, zatiaľ čo je vyvrcholením ľudského života, jeho dovŕšením a to jej dáva zmysel a hodnotu.“ (Němečková, 2004, s. 141)

 Hospicová starostlivosť je centrálne riadený program paliatívnej starostlivosti, cielene zameraný na zmiernenie symptómov ťažkého ochorenia u terminálne chorých, ktorým bolo prognosticky určené pravdepodobné prežitie maximálne  do šiestich mesiacov. Filozofiou hospicovej starostlivosti je úcta k životu a umožnenie maximálnej kvality života umierajúcemu  človeku,  realizovanej  poskytovaním  starostlivosti  a  podpory  umierajúcim a ich rodinám. Život má byť žitý tak naplno a bez zbytočného utrpenia, ako je to len možné. Smrť je vnímaná ako neoddeliteľná súčasť života každého jednotlivca.  Hospicová starostlivosť smrť ani neodďaľuje, ani neurýchľuje (Hanzlíková, 2006). 

Hospicová starostlivosť sa začína vtedy, keď už nemožno dúfať v predlžovanie života. Sústreďuje sa na kontrolu symptómov a zlepšovanie kvality ešte zostávajúceho života. Charakterizuje ju interdisciplinárny prístup, psychologická podpora a celková rehabilitácia. V tejto starostlivosti má svoje nezastupiteľné miesto aj duchovná podpora umierajúceho a pozostalých (Hanzlíková, 2004, s. 266). 

Dnes už vieme zachrániť aj také stavy, ktoré sa v minulosti nedali zlúčiť so životom. Prevalencia naberá na obrátkach a počet nevyliečiteľne chorých, starých ľudí a umierajúcich neuveriteľne narastá a  aj dlhodobo  chorí sa dnes  dožívajú vysokého priemerného  veku.

Na Slovensku pribúda denne okolo 32 pacientov s nevyliečiteľnými ochoreniami a približne 135 ľudí na tieto ochorenia denne aj zomrie. Do popredia záujmu sa dostáva problematika ošetrovateľskej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich  pacientov,  pretože práve oni sú ošetrovateľsky najnáročnejšími pacientmi. (Cinová, 2008). 

Koncepčné    modely    ošetrovateľstva    definujú    osobu,    prostredie,    zdravie a ošetrovateľstvo. Existujú už od doby, keď Florence Nightingale začala po prvýkrát presadzovať myšlienky ošetrovateľstva a jej chápanie bolo prezentované formálnym spôsobom ako model. 

Koncepčné modely poskytujú systematickú štruktúru a zdôvodnenie činností, ukazujú smer hľadania a riešenia  problémov  a  všeobecné  kritéria  pre  uvedomenie,  že  problém bol vyriešený (Pavlíková, 2007, s. 20–22). 

Význam koncepčných modelov ošetrovateľstva odôvodnila Johnson: „Koncepčné modely sú  dôležité  pre  sestru,  pretože  jej  núkajú  filozofickú  a  pragmatickú  orientáciu na služby, ktoré sestra poskytuje pacientom, služby, ktoré môže poskytnúť len sestra, služby, ktoré ponúkajú dimenziu celkovej starostlivosti, ktorá sa líši od starostlivosti poskytovanej ktorýmkoľvek iným zdravotníckym pracovníkom.“ (Pavlíková, 2007, s. 22) 

Model Betty Neuman 

Model, ktorý by som použila v hospicovej starostlivosti, patrí k systémovým modelom

• je to systémový model Betty Neuman, založený na princípe interakcie osoby s prostredím, ktorého teoretické východiská sú: holistická filozofia, práca v oblasti verejného zdravotníctva, filozofické práce Caplana, Chardina a Marxa, ošetrovateľské výskumy, jednotný celok, ktorého časti sú v stave dynamickej rovnováhy interakcií. 

1. Neuman definuje jedinca ako: 

jednotný celok, ktorého časti sú v stave dynamickej rovnováhy interakcií, 

• jedinec je celistvá, multidimenzionálna bytosť v neustálej interakcii s prostredím,
• jedinca ovplyvňujú externé a interné sily prostredia v určitom čase,
• systém jedinca tvorí päť premenných (faktorov), a to fyziologické, psychologické, socio-kultúrne, vývinové a spirituálne, ktoré sú v neustálej interakcii s prostredím,
• jedinec je    funkčný celok v poli prostredia, prejavujesa  správaním, ktoré je odzrkadlením vzťahov v tomto poli,
• keď jedinec prekoná pôsobenie stresorov, obnoví si a zachová adekvátnu úroveň zdravia a dosiahne stabilitu svojho systému (Pavlíková, 2007, 114). 

Cieľom ošetrovateľstva podľa Betty Neuman je dosiahnuť a udržať rovnovážny systém pacienta a obnoviť a udržať maximálnu úroveň zdravia a pohody. Pacient je podľa nej otvoreným systémom piatich komponentov: fyziologického, psychologického, socio- kultúrneho, vývinového a spirituálneho. 

Jedinečnou   úlohou   sestry   je   identifikácia   intrapersonálnych,   interpersonálnych a extrapersonálnych stresorov, ktoré vychádzajú z vonkajšieho a vnútorného prostredia jedinca, a redukcia týchto stresorov, ako aj posilnenie línie obrany prostredníctvom primárnej, sekundárnej a terciálnej prevencie. 

Obranné mechanizmy alebo takzvané línie obrany sú: 

• línia rezistencie – vnútorné faktory, ktoré jedincovi umožňujú prežitie a obranu proti stresorom,
• normálna línia obrany – je výsledkom vzťahov premenných faktorov, ktoré jedinec využíva pre vyrovnávanie sa zo stresormi,
• flexibilná línia obrany – bráni prieniku stresorov k normálnej línii obrany, ktorú jedinec musí posilňovať, aby ho dobre bránila, prekážala pôsobeniu stresorov

Stresory sú sily a vplyvy prostredia, ktoré môžu meniť stabilitu systému, aktuálne a lebo potenciálne narušujú systém jedinca a objavujú sa kedykoľvek a v akejkoľvek kombinácii. 

Zdroje stresorov môžu byť:

• intrapersonálne – podmienené reakcie, emócie, motivácia,
• interpersonálne – očakávanie rolí,
• extrapersonálne – ekonomickí kríza, rast cien

Sestra na základe informácií vyhľadáva ako aktuálne, tak aj potenciálne stresory, identifikuje ich, hodnotí ich zdroje a reakcie na ne v primárnej, sekundárnej aj terciálnej  prevencii (Farkašová, 2005, s. 108). 

Prevenciu ako intervenciu využíva sestra, pacient alebo obaja na posilnenie alebo obnovu   narušenej   stability   pacienta.   Intervencie    sa    uskutočňujú     kedykoľvek, keď sa predpokladá alebo je identifikované pôsobenie stresorov. 

Hodnotenie výsledkov zahŕňa posúdenie rozsahu stability systému pacienta, ktorú dosiahol počas realizácie ošetrovateľskej starostlivosti. Podstatným prvkom a metódou získavania informácii je rozhovor a pozorovanie pacienta. 

Cieľom ošetrovateľstva je dosiahnuť a udržať stabilitu celkového zdravia pomocou účelných výkonov zameraných na obmedzenie stresových faktorov a nepriaznivých podmienok,   ktoré   ovplyvňujú   alebo   môžu   ovplyvniť   optimálne   fungovanie   pacienta v danej situácii. (Farkašová, 2005, s.108)

Záver 

Model Betty Neuman je holistickým pohľadom na otvorený systém jedinca, založený na princípe interakcie s prostredím, je to model dobrého bytia a blaha, ktorý možno využiť v primárnej prevencii v oblasti verejného zdravotníctva i v rámci komunity. Sekundárna a terciálna starostlivosť je zameraná na obnovu zdravia alebo stanovenie najvyššej možnej hranice zdravotných možností u chronicky chorých alebo u pacientov v terminálnom štádiu ochorenia, a práve preto vyberám tento model pre pacientov v hospicovej ošetrovateľskej starostlivosti.

Literatúra: 

1. Cinová J., Magurová D. Sestra a umierajúci pacient. In: Sestra a lekár v praxi. č. 7–8. roč. VII., 2008. ISSN 1335-9444, s. 44. 
2. Čižmáriková I. Psychológia umierajúceho. Sestra a lekár v praxi, č. 9, roč. IV., 2005 ISSN 1335-9444, s. 32–33. 
3. Farkašová D. et al. 2005. Ošetrovateľstvo – teória. Martin: Osveta, 2005, 216 s. ISBN 80- 8063-182-4. 
4. Hanzlíková A. et al. 2004. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, 2004, 279 s. ISBN 80- 8063-155-7. 
5. Hanzlíková A. et al. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Osveta, 2006, 279 s. ISBN 80- 8063-213-8. 
6. Jelčová L. Vždy potrebovala a chcela pomáhať. In: Sestra a lekár v praxi, č.9–10, roč. VIII., 2009 ISSN 1335-9444, s. 15. 
7. Kozierová B., Erbová G., Olivierová R. Ošetrovateľstvo I. Martin: Osveta, 1995. ISBN 80- 217-0528-0, s. 1474. 
8. Munzarová M. Eutanázie, nebo paliativní péče? Praha: Grada, 2005. ISBN 80-247-10250.s.108    
9. Nemečková M. et al. Práva pacientov. Martin: Osveta, 2004, 214 s. ISBN 80-8063-162-324
10. O'Connor, M., Aranda, S. 2005. Paliativní péče pro sestry všech odborů. Praha: Grada, 2005. ISBN 80-247-1295-4, s. 324.  
11. Pavlíková S. Modely ošetrovateľstva v kocke. 1. vydanie. Praha: Grada Publishing, 2007. 141 s. ISBN 978-80-247-1918-4. 
12. Vorlíček J., Adam Z., Pospíšilová Y. et al. Paliativní medicína. Praha: Grada, 2004, 540 s. ISBN 80-247-0279-7. 
13. Vorlíček J., Adam Z. et al. Paliatívna medicína. Praha: Grada, 1998. ISBN 80-7169-347-1, s. 466.