Uspokojovanie sociálnych potrieb onkologicky chorého pacienta

Súhrn
Autori sa v príspevku zaoberajú uspokojovaním sociálnych potrieb hospitalizovaného pacienta. Zdôrazňujú potrebu psychoterapeutickej komunikácie medzi sestrou a pacientom ako aj význam úcty, rešpektu a porozumenia vo vzťahu medzi pacientom a sestrou. Len sestra s vysokou úrovňou empatie sa vie vcítiť a pochopiť stav pacienta. Hospitalizovaný pacient je izolovaný od svojich bežných denných aktivít a obmedzený je aj kontakt s jeho príbuznými a priateľmi. Sestra prostredníctvom uspokojovania sociálnych potrieb odstraňuje prípadne zmierňuje príznaky sociálnej izolácie.

Kľúčové slová: Sestra, hospitalizovaný pacient, sociálne potreby, sociálna izolácia.

Summary
The authors in this paper deal with the satisfaction of social needs of hospitalized patients. They emphasize the need psychotherapeutic communication between nurses and patients as well as the importance of respect and understanding of the relationship between the patient and the nurse. Only a nurse with a high level of empathy can understand the patient's condition. Hospitalized patients are isolated from their normal daily activities and they have also limited contact with his relatives and friends. The nurse remove or reduce symptoms of social isolation by satisfaction of social needs.

Key words: Nurse, hospital patients, social needs, social isolation.

Úvod
Charakteristickým rysom moderného ošetrovateľstva je systematické hodnotenie a plánované uspokojovanie i sociálnych potrieb zdravotného, ale hlavne chorého človeka – pacienta.

Uspokojovanie sociálnych potrieb pacienta sa realizuje prostredníctvom ošetrovateľského procesu. Sestry by mali pristupovať k pacientovi ako k biopsychosociálnej bytosti. Takýto prístup sestry vychádza z holistickej filozofie, ktorá vníma človeka ako celok. Z toho vyplýva, že každá porucha jednej jej častí (bio – psycho – sociálnej) je poruchou celého systému.

Prostredie, v ktorom sa pacient nachádza, priamo alebo nepriamo, výrazne alebo menej výrazne ovplyvňuje jeho proces adaptácie na zmenený zdravotný stav, na nové prostredie ošetrovacej jednotky, v konečnom dôsledku z vyššie uvedeného princípu ovplyvňuje jeho celkový zdravotný stav.

Ochorenie uzatvára pacienta do sociálnej izolácie. Ak je sám so svojimi myšlienkami a trápením, svedčí to o neodbornej ošetrovateľskej starostlivosti. Potrebuje niekoho, komu by mohol vyliať svoje srdce, vyrozprávať sa, prípadne vyspovedať zo svojich ťažkých myšlienok.

Rozhovor, ktorý vedieme s pacientom, je ovplyvnený nielen umením hovoriť, ale aj umením počúvať. Rozhovor s pacientom je možné chápať z rôznej šírky. Do úvahy berieme naše slová – verbálnu komunikáciu. Hlavnú rolu tu zohráva mimoslovná – neverbálna komunikácia – tj. mimické výrazy našej tváre, niečo oznamujeme svojimi pohľadmi, pohladením, prípadne podaním ruky. V ošetrovateľskej starostlivosti o pacienta by sme mali v prvom rade mať záujem o neho. Pacient je schopný vycítiť či spozorovať, z toho ako hovoríme, aký je náš vzťah k nemu. Ak sme v role poslucháča, sme na tom v osobnom rozhovore podobne. Cítime z toho, čo hovorí a aký je jeho vzťah k nám.

Základnou a najčastejšou sociálnou potrebou hospitalizovaného pacienta je komunikácia. Prostredníctvom komunikácie pacient udržiava kontakt s okolím na oddelení a s okolitým svetom. Komunikáciou sestra zároveň realizuje individuálny psychologický prístup k pacientovi, ktorý je v tejto situácii veľmi dôležitý.

Hlavné charakteristiky individuálneho psychologického prístupu sestry sú pravdivosť sestry, jej úcta a rešpekt k pacientovi a snaha porozumieť jeho potrebám.

Psychologický prístup je zámerné využívanie psychologických prostriedkov sestrou k vytvoreniu dobrého pracovného spoločenstva psychoterapeutickému pôsobeniu. Vytvára sa tak optimálny vzťah medzi sestrou, pacientom a prípadne niektorými významnými osobami z jeho života (príbuzní, priatelia, atď.). Zároveň navádzame ich dobrú spoluprácu. Psychologické prostriedky sú hlavne aplikované poznatky klinickej psychológie súvisiacej predovšetkým s komunikáciou, pomocou, ktorej navádzame zmenu v osobnosti a správaní pacienta.

Pracovné spoločenstvo je vytvorené vzťahmi a spoluprácou medzi sestrou, lekárom a významnými osobami z pacientovho života – najčastejšie príbuznými – s cieľom dosiahnuť dobrú spoluprácu a najlepšie ošetrovateľské, diagnosticko-liečebné, alebo rehabilitačné výsledky. Pracovné spoločenstvo je určené všetkými zúčastnenými subjektami.

Dobré pracovné spoločenstvo znamená, že :

• sestra, lekár, pacient (a príbuzní) majú záujem o pozitívny priebeh a výsledky ošetrovateľského, diagnosticko-liečebného procesu
• sestra, lekár, pacient aktívne spolupracujú /Trachtová, 2006/
• pacient dodržiava pokyny, odporučenia a všetko, na čom sa sestra – lekár – pacient dohodli.

Psychoterapeutické pôsobenie sa deje prostredníctvom sestrinho správania sa a slov, malo by byť zámerné a ňou uvedomované.

Ovplyvňujeme ním:

•  nežiaduce psychické stavy pacienta, ako je úzkosť, strach, depresívne prežívanie
•  osobnosť pacienta integrujeme – komponujeme
•  napomáhame pacientovi v orientácii v sebe a v jeho súčasnej životnej situácii.

Tu je na mieste pripomenúť známe príslovie, že ,,pôsobíme buď psychoterapeuticky, alebo psychotraumaticky – tretí spôsob neexistuje“.

Kľúčovým slovom charakterizujúcim vzťah medzi sestrou a pacientom je dôvera.
Z nej vyplýva pre vzťah nutná atmosféra bezpečia, prijatia a intimity. Utváranie a prehlbovanie dôvery patrí k dobrému pracovnému spoločenstvu /Křivohlavý, 2002/.
Slovo dôvera pochádza etymologicky zo staročeského ,,viera“, čo má základ v latinskom ,,vérus“ – pravý.

Dôveryhodný človek je sám sebou – bez pretvárky. Pacient dôveruje sestre, ktorá je vedľa svojej prirodzenej prevahy pre pacienta tiež odbornou autoritou. Dôvera v odbornú autoritu je dôvera ,,napred“ a rozvíja sa či zaniká vlastnou skúsenosťou pacienta so sestrou a jej postupmi. Dôvera vzrastá i tým, do akej miery pacient cíti, že má o neho sestra osobný záujem a že mu rozumie, tak ako aj jeho životnej situácii. Súvisí teda aj s empatiou sestry.
Dôveryhodná sestra je spoľahlivá, subjektívne blízka a predstavuje nádej.

Nádej je ďalším dôležitým pojmom z oblasti vzťahu, ošetrovania a pracovného spoločenstva. Znamená, že pacient verí v zmenu k lepšiemu, ktorú dosahuje pomocou sestry, ale aj vlastným pričinením. Psychologický prístup sestry k pacientovi vychádza z princípu ľudskej vzájomnosti, ktorý možno zjednodušene vyjadriť takto: konajte sami tak, ako by ste si priali, aby s vami bolo v rovnakej či obdobnej situácii konané. Touto zásadou sa možno riadiť i v časovej tiesni, do ktorej sa sestra dostáva.

Psychologický prístup sestry k pacientovi a dôležitým osobám jeho života sa konkrétne prejavuje týmito postojmi sestry:

•   autorita a pravdivosť vo vzťahu ku pacientovi a jeho príbuzným
•   úcta a rešpekt vzhľadom k pacientovi a jeho príbuzným
•   porozumenie pre pacienta a jeho príbuzných /Rahn, Mahnkopf,, 2008/.

Autorita a pravdivosť

Sestra je autoritou (z latinského auctoritas – záruka, istota, vzor) teda tou, ktorá má zodpovednosť, stará sa.K autorite popri zodpovednosti a starostlivosti patrí, že vie, lebo rozumie a má prostriedky k realizácii cieľa. Autorita je prirodzená prevaha, ktorej sa druhý prirodzene podvolí. Pôsobí ukľudňujúcim dojmom a podieľa sa na vytvorení vzťahu dôvery. Sestra musí pre pacienta ostať autoritou i ľudskou, aby si ju pacient mohol vážiť. Z jej prejavu by mala vyžarovať istota (nikdy nie suverenita či autoritárstvo), pokoj. S autoritou je nerozlučne spätá pravdivosť.

Opierajúc sa o filozofiu môžeme povedať, že ľudský jedinec je jedinou bytosťou, ktorej ide o pravdu. Z toho vyplýva, že by sestra pravdivosť principiálne nemala upierať ani pacientovi a jeho príbuzným a že sestra by mala byť ochotná a schopná pacienta a príbuzných pravdivo informovať o zdravotnom stave a ošetrovateľskej starostlivosti. Autorita spojená s pravdivosťou prispieva k vytvoreniu vzťahu, ktorý je prepacienta spoľahlivým – cíti oporu a bezpečie /Zacharová, Šimíčková – Čížková, 2011/.

Pacient a jeho príbuzní sa takto vnútorne upokoja, čím sa zvyšuje váha sestriných slov a konania.

Úcta a rešpekt

Táto kvalita je nutnou súčasťou individuálneho psychologického prístupu k pacientovi a dôležitým osobám jeho života preto, že podporuje a rozvíja u nich ich ľudskú dôstojnosť. Úcta a rešpekt sú predpokladom vytvorenia interakcie medzi sestrou a pacientom.

Úcta, rešpekt k druhému sú postoje zakotvené v duchovnom vývoji našej kultúry, v ktorej ľudská individualita patrí k najvyšším hodnotám /Grumanová, 2008/. Jedná sa o pohľad na ľudského jedinca ako na bytosť jedinečnú, cennú a hodnotnú.

Prejavovať stabilne úctu a rešpekt ako profesionálne žiaduci postoj nie je ľahké a samozrejmé, pretože nejde iba o tzv. ,,slušné správanie“ s atribútom vľúdnosti, zdvorilosti, trpezlivosti a ohľaduplnosti. Ide o mnoho viac, o pohľad na pacienta ako na plnohodnotnú bytosť nám principiálne rovnocennú, ktorú si vážime, i keď s ňou nemusíme vo všetkom súhlasiť, dokonca nám môže v bežnom slova zmysle byť nesympatická. I k nesympatickému pacientovi sa pristupuje s rešpektom – k jeho ľudskej jedinečnosti.

Pokoj a vyrovnanosť sestry vyvoláva podobné emócie u pacienta, naopak agresivita vyvoláva agresivitu, ak sestra verí pacientovi, rastie jeho dôvera voči sestre, ak pacienta sestra považuje za zodpovedného, postupne sa aj pacient stáva zodpovedným.

Celkovo možno konštatovať, že prejavovaná úcta a rešpekt vzhľadom k pacientovi sú nevyhnutnou podmienkou postoja a konania sestry, pokiaľ chce pôsobiť psychoterapeuticky.

Porozumenie
Porozumenie ako významná súčasť psychologického prístupu k pacientovi a jeho príbuzným chápeme v troch rovinách:

•  porozumenie na základe terapie
•  porozumenie vzťahu medzi pacientom a sestrou
•  porozumenie v zmysle identifikácie psychosociálnych vplyvov podieľajúcich sa na etiopatogenéze pacientovho ochorenia a ich udržiavacích mechanizmoch /Kondáš, Kratochvíl, Syřišová, 1998/.

Ľudské porozumenie na základe empatie znamená, že pomocou vcítenia sa sestra snaží pochopiť, prečo pacient koná tak, ako koná, čiže aké sú motívy jeho správania. Psychologicky porozumieť znamená predovšetkým ľudsky porozumieť. Psychologické porozumenie je založené na empatii a ústi do hlbokého pochopenia pacienta, čo prehlbuje ďalší záujem a toleranciu. Pri tomto porozumení kladieme dôraz na empatiu (z gréckeho EMPATHEIA – vcítenie), ktorá patrí medzi ľudské schopnosti. Empatia má predpokladaný vrodený základ a určitý podiel sa získava vplyvom výchovy /Komárková, Slaměník, 2007/. Sestra s vysokou úrovňou empatie neobyčajne presne a v značnom rozsahu sa vie vcítiť a pochopiť stav pacienta, vrátane toho, čím je spôsobený a ako sa bude ďalej vyvíjať.

Empatická sestra je dôveryhodná, chápajúca, upokojujúca a subjektívne posilňujúca.

Porozumenie vzťahu medzi pacientom a sestrou je pre pacienta a vedenie ošetrovateľskej starostlivosti veľmi dôležitá situácia, okolnosť.

Identifikácia psychologických vplyvov je treťou rovinou porozumenia pacienta. Je postavené na teoretickom vedení a hypotézach, ktoré sa týkajú etiopatogenézy pacientovho ochorenia a jeho udržiavacích mechanizmov. V súčasnosti je možné považovať za preukázané, že každé ochorenie, zmena telesného stavu sa podobne týka človeka ako celku, teda jeho somatickej, psychickej, sociálnej a duchovnej stránky bytia.

Porozumenie pacientovi má tri úrovne: osobnostnú, vzťahovú a týkajúcu sa poznania psychosociálnych faktorov súvisiacich s etiopatogenézou ochorenia pacienta. Psychologický prístup sestry k pacientovi a dôležitým osobám z jeho života tak vytvára atmosféru pochopenia, istoty, dôvery a nádeje, ktoré zostávajú aj v modernom ošetrovateľstve rámcom, v ktorom by sa mala uskutočňovať akákoľvek práca s pacientom.

Veľakrát si neuvedomujeme, čo všetko pacient stráca: postavenie, súkromie, cudnosť, životný rytmus, stravovacie zvyklosti, a ktorému naopak pribudne bolesť, nevládnosť, nevoľnosť, obavy a veľakrát možno aj nepríjemní spolupacienti. Preto má pacient právo reagovať agresiou, úzkosťou, depresiou a poruchami správania. Nevyliečiteľne chorý pacient dokonca aj zomierajúci, má schopnosť vidieť svoju situáciu v jej relativite: každý deň bez bolesti, utrpenia, optimizmu, sociálna integrácia, udržanie si dôstojnosti, sebestačnosti – to všetko vytvára podmienky pre udržanie si vysokej kvality života napriek objektívne nepriaznivým obmedzeniam vyplývajúcim z jeho ochorenia.

Adaptácia na postupné objektívne obmedzenia života v dôsledku ochorenia u pacienta vedie k vytýčeniu si nových cieľov, iných priorít, určujúcich plnohodnotný život. Stupeň adaptácie pacienta na prítomnosť určitých obmedzení ochorenia je individuálny. Senior sa napríklad ľahšie prispôsobí strate sebestačnosti, osamelosti i symptómom ochorenia. Je to dané jednak jeho ľahším vyrovnaním sa s časovým obmedzením života, ale aj lepším zdrojom sociálnej pomoci pre seniorov v spoločnosti. U mladého pacienta, ktorý má ešte zodpovednosť za deti, za rodinu a menej možností sociálnej podpory zo strany spoločnosti, bude zhoršenie psychického stavu a aj zhoršenie ním vnímanej kvality života.

Záver
Každodenný život nám často prináša príklady výraznej zmeny hodnôt a priorít, určujúcich kvalitu života. Mladý, zdravý človek, ktorý sa v dôsledku ochorenia napríklad onkologického alebo nehody s následným ochrnutím dostáva v krátkom čase do stavu bezmocnosti a závislosti, prekoná zvyčajne rôzne dlhé obdobie šoku, omietania ,,takéhoto bezmocného života“. Po ňom postupne nachádza zmysel života v aktivitách, ktoré je schopný zvládnuť, a v nich čerpá pocit uspokojenia a naplnenia života. Takýto život je iný, ako bol pred nehodou. Ak však človeka napĺňa s radosťou, pocitom úspechu a uspokojenia z dosiahnutia nových cieľov, nemožno o ňom povedať, že by bol menej kvalitný.

O svojom ochorení dostatočne informovaní pacienti považujú za najdôležitejšie faktory, ovplyvňujúce kvalitu ich života: rodinné a medziľudské vzťahy, dobré sociálne prostredie, nezávislosť. Samotná položka ,,zdravie“ je kdesi na konci ich hodnotového rebríčka.

Použitá literatúra

1. Grumanová, J.: první dny s vážnou diagnózou. Praha, Ikar. 2008. 287 str., ISBN 978-80-247-1164-9
2. Komárková, R., Slaměník, J. Výrost et al.: Aplikovaná sociální psychologie III. Praha, Grada. 2007, 224 str., ISBN 80-247-0180-4
3. Kondáš, O., Kratochvíl, S., Syřišová, E. 1998. Martin, Osvete. Psychoterapia a reedukácia. 1898
4. Křivohlavý, J.: Psychologie nemoci. Praha: Grada Publishing, 2002, 198 str., ISBN 80- 247-0179-0
5. Křivohlavý, J. 1988. Praha. Svoboda. Jak si navzájem porozumíme.1988
6. Rahn, E., Mahnkopf, A.: Psychiatrie. Praha, Grada. 2008, ISBN 80-7169-964-0
7. Trachtová, E. A kol.: Potřeby nemocného v ošetřovatelském procesu. Brno: NCO NZO,2006
8. Zacharová, E., Šimíčková – Čížková, J.: Základy psychologie pro zdravotnické obory. Praha, Grada. 2011. 278 str., ISBN 978-80-247-4062-1

Adresa autorky: Prof. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 821 01 Bratislava

Sborník