Úskalia komunikácie s onkologickým pacientom a pozostalými

Abstrakt

Onkologické ochorenie, predovšetkým onkologické ochorenie zhubné, vníma väčšina ľudí ako ochorenie, ktoré je sprevádzané bolesťou a strádáním, úbytkom životných síl, bezmocnosťou a blížiacou sa smrťou. V súvislosti s pokrokom súčasnej medicíny sa predlžuje život ľudí zo závažnými ochoreniami. Dlhšie prežívanie je často súčasne spojené s predlžovaním psychického a fyzického utrpenia. SkutečnosŤ závažnej choroby a všetko čo s ňou súvisí sa odráža nielen v psychike chorého ale i v psychike jeho najbližších.

Abstract

Oncological disease, particularly cancer malignant disease, most people perceive as a disease that is accompanied by pain and strádáním, depletion of the living God, the helplessness and upcoming death. In connection with the progress today extending the lives of people from serious diseases. Longer survival is often simultaneously associated with the extension of psychological and physical suffering. The fact of serious illness and everything associated with it is reflected not only in psychological suffering but also the psyche of his coming.

Kľučové slová: Komunikácia. Onkologický pacient. Pozostalí. Terminálne chorý.

Keywords: Communication. Oncological patients. Survivors. Terminal ill.

Onkologické ochorenie v přežívaní pacienta

Priebeh ochorenia - často pacienti prežívajú strach a úzkosť, bolest, obavy z náhlej zmeny životného štýlu, z obmedzenia životných možností a obavy z potreby adaptovaľ sa na zmenu, která môže výrazne zasiahnuť do všetkých oblastí ich života.

Prognóza ochorenia - ochorenie s nepriaznivou prognózou spôsobuje postupné zhoršovanie zdravotného stavu, ktoré si pacienti spočiatku nemusia uvedomovať. Na jednej strane sa snažia vyrovnať s novou situáciou a na strane druhej môžu podvedomne potláčať realitu. Pacienti prežívajú úzkostné stavy, strach zo samoty, zo straty sociálnej roly, boja sa straty kontroly nad sebou samým, straty ľudskej dôstojnosti, majú strach zo smrti.

Spôsob liečby - liečba onkologických ochorení je dlhodobá a má rad vedľajších účinkov. Pacienti môžu pociťovať strach z týchto nežiaducich účinkov liečby, strach z chirurgickej liečby, z jej prípadných trvalých estetických alebo funkčných následkov.

Trvalé a viditelné následky ochorenia - na prežívanie chorého vplýva aj to, ktoré orgánové systémy sú ochorením zasiahnuté. Jedinec citlivo vníma aj viditeľné (trvalé, dočasné) následky liečby onkologického ochorenia, zvlášť v období dospievania a mladšej dospelosti (Magurová, 2007).

Prostredie liečby - vplyv domáceho prostredia je pozitívnejší, napomáhá liečbe, musí však spĺňať vhodné fyzikálne a sociálne podmienky. V nemocničnom prostředí vplýva na pacienta prístup lekárskeho a ošetrujúceho personálu, ako aj podpora rodiny a priateľov.

Zmeny v emocionálnej oblasti - pacienti prežívajú rôzne negatívne emócie ako strach, úzkosť, neistotu, bezradnosť, bezmocnosť, sklúčenosť až apatiu.

Zmeny v správaní - chorý je podráždený, uzatvára sa do seba, odmieta pomoc, je pasívny alebo vyžaduje zvýšenu pozornosť. Zmeny v správaní zasahujú sociálne prostredie chorého.

Zmeny osobnosti - pri ochoreniach, ktoré zanechávajú trvalé zmeny, defekty. U pacientov môžu vyvolávať pocit menejcennosti, znížené sebavedomie, egocentrizmus, nezáujem až degradáciu osobnosti.

Psychologický prístup v komunikácii s onkologickým pacientom

• pristupovať profesionálne k osobnosti pacienta;
• 
  
• k pacientovi pristupovať individuálne na základe psychosociálnej anamnézy;
• 
  
• respektovať zmeny v psychických funkciách, spôsobené chorobou;
• 
  
• voliť vhodné formy komunikácie na získanie dôvery a vytvorenie emocionálneho prostredia;
• 
  
• uplatňovať nedirektívny prístup k pacientovi;
• 
  
• poskytovať pravdivé informácie (v kompetencii sestry), pokiaľ si ich pacient žiada;
• 
  
• respektovať nádej pacienta na zlepšenir zdravotného stavu alebo vyliečenie (člověk, ktorý stratil nádej, psychicky umiera);
• 
  
• neodhadovať čas, ktorý pacientovi zostáva;
• 
  
• nepoužívať slová, ktoré posilňujú strach a úzkosť, mierniť bolest;
• 
  
• umožnit rodinným príslušníkom a blízkym fyzickú prítomnosť a priamy telesný kontakt s pacientom;
• 
  
• dodržiavať a uplatňovať ohľaduplný a taktný prístup a empatiu vôči pacientovi i jeho rodine;
• 
  
• respektovať päť fáz procesu vyrovnávania sa s ochorením;
• 
  
• poskytnúž rodine dostatok informácií a odbornú pomoc pri zvládaní náročnej situácie počas trvania choroby i po smrti pacienta, v období trúchlenia (Kúbler-Ross, 1992).

Desatero zásad pri podávaní zlej správy

1. Informácie o podstate ochorenia poskytuj všetkým chorým s onkologickým ochorením, ale zásadne diferencované čo do obsahu a spôsobu podania.
   
2. Informáciu o diagnóze podává vždy lekár. Pacient si môže určiť, kto má byť pri podávaní diagnózy ďalej prítomný. Informácií o chorobe a terapii podávanej opakovane, nestačí jednorázový pohovor. Z prvého podania zlej správy si pacienti zapamätajú zvyčajne len málo informácií.
   
3. Informáciu podaj najprv pacientovi, potom podľa jeho priania členom rodiny či iným určeným ľud'om. Chorý sám rozhoduje, koho a do akej miery informovať. Toto prianie pacienta je vhodné zaznamenávať do dokumentácie. Je možné sa však s pacientem dohodnůť na termíne podania zlej správy a pozvat aj jeho príbuzných.
   
4. S podstatou ochorenia, vyšetřovacími a terapeutickými postupmi oboznámiť pacienta ešte pred aplikáciou prvej liečby.
   
5. Zdôrazňuj možnosti liečby, ale nesľubuj vyliečenie.
   
6. Odpovedaj na otázky, obavy a pocity zo strany pacienta a jeho blízkých. Venuj čas naznačeným, ale nepovedaným otázkam.
   
7. Informácie o prognóze ochorenia z hľadiska doby prežitia podávaj uvážlivo, len na priamy pacientov dotaz. Uvedom si, aj ked poznáš medián či priemer prežitia pacientov s týmto typom ochorenia a klinickým štádiom, nemôžeš vedieť, ako bude ochorenie prebiehať u tohto konkrétného pacienta. Nikdy nehovor konkrétne časové údaje, dátum, skôr načrtni určitý časový rámec, ktorý vychádza z informácií o zvyčajnom priebehu daného ochorenia. Zdôrazni možné odchylky oboma smermi od zvyčajného priebehu.
   
8. Jednotnú informovanosť zaisti dôsledným predáváním informácií medzi personálom (lekárska a ošetřovateľská dokumentácia).
   
9. Uisti pacienta o svojom odhodlaní viesť liečbu v celom priebehu ochorenia a komplexne riešiť všetky ťažkosti, ktoré mu ochorenie a liečba prinesie.
   
10. Svojím prístupom u chorého prebúdzaj a udržuj reálne nádeje a očakávania (Hudáková, 2008).

Psychologický prístup k rodine pacienta

Členovia rodiny onkologického pacienta trpia emočným dyskomfortom a zvýšeným napätím, ktoré vznikajú ako dôsledok ich neschopnosti vyrovnať sa s touto pre nich stresovou situáciou. Niektorí blízki príbuzní sa vyhýbajú kontaktu s chorým, pretože neznesú myšlienku, že sa život ich blízkého končí. Uvádzajú rôzne dôvody, aby s nimi nemuseli byť doma. Příčinu nemôžeme vidieť v ich nezaujme. Keď sa u niektorého člena rodiny diagnostikuje onkologické ochorenie, každá rodina spúšťa svoje vlastné reakcie smutku, ktoré môžu byť:

• telesné reakcie - ťažkosti so spánkom, strata chuti do jedla, rôzne somatické ťažkosti;
• 
  
• psychické reakcie - hnev, smutok, beznádej, pocit viny, úzkosť, zúfalstvo;
• 
  
• sociálne reakcie - môžu zahrnovať pocity potreby starať sa o ostatných v rodine, snahu vidieť rodinu alebo naopak snahu o izoláciu, stratu zaujmu o prácu... (Adam et al., 2003).

Bolestná strata (bereavement) je obdobie po strate, počas ktorého sa prejavuje prežívaný smútok a zármutok. Zármutok v dôsledku straty milovanej osoby je prirodzená reakcia na situáciu. Dĺžka času stráveného v období bolestnej straty je závislá na intenzite väzby a vzťahu k zosnulému a od toho, ako dlho sa strata očakáva (Adam et al., 2003).

Trúchlenie (grief, mourning) je nevyhnutný a prirodzený proces, bez ktorého nie je možné adaptovať sa na stratu. Je to adekvátna reakcia, která umožňuje príbuzným prijať stratu a časom sa s ňou vyrovnať (Mrázová, 2004). Proces trúchlenia sa neviaže len na obdobie po smrti blízkeho človeka, často sa s ním stretáváme u príbuzných pacienta ešte pred jeho smrťou, pokial' ide o dlhodobo vážne chorých pacientov, teda v súvislosti s očakávaným úmrtím. Vzhľadom ku kulturným zvykom a spoločenským tradíciám ako aj s ohľadom na pacienta považujú príbuzní za nutné a vhodné tajiť svoje obavy, strach a zármutok. Takéto potlačovanie prejavov zármutku môže neskôr viesť k psychickému a fyzickému vyčerpaniu členov rodiny (Mrázová, 2004).

Proces trúchlenia (spracovania zármutku) spravidla prebieha v štyroch fázach:

1. šok a otupenie - pozostalí spracovávajú informáciu straty, sú ohromení, otupení.
   
2. túžba a hľadanie - v tejto fáze sa kombinuje intenzívna separačná úzkosť s nevšímaním si alebo popieraním reality. To vedie príbuzných k prianiu hladať a získať späť milovanú osobu, cítia sa frustrovaní a sklamaní, ked to nie je možné.
   
3. zmatek a zúfalstvo - pozostalí sú depresívni, nie sú schopní plánovaťt budúce činnosti a zamerať sa na vlastný život.
   
4. reorganizácia - ide v nej o prispôsobenie sa. Pozostalí by sa mali odpútať od osoby, ktorá zomrela a formovať nové vzťahy poskytujúce istotu a bezpečie (Adam et al., 2003).

Možnosti psychoterapeutických prístupov

Psychoonkológia vznikla v 80. rokoch minulého storočia, je medziobdorovou disciplínou. Skúma možné vzťahy a mechanizmy účinku medzi psychosociálnymi faktormi, etiológiou a procesom onkologického ochorenia (Tschuschke, 2004). Nádorové ochorenia negatívne ovplyvňujú všetky atributy života - bio-psycho-sociálno-spirituálne, preto pacienti potrebujú pomoc psychoterapeuta. Psychosociálnu intervenciu zaistuje odborný lekár, v spolupráci s ním podpornú psychoterapiu môže vykonávať každý lekár a psychológ, respective sestra.

Psychoterapia všeobecne predstavuje liečebné pôsobenie na psychiku pacienta psychologickými prostriedkami s cieľom odstrániť alebo zmierniť ťažkosti pacienta, prípadne odstrániť aj ich príčiny, t.j. zlepšiť kvalitu života a kvalitu prežívania pacienta. V onkológii sa využívajú najviac tieto možnosti psychoterapie:

• sugestívna terapia - využívá sa často, je efektívna v zmierňovaní subjektívnych ťažkostí pacientov; sugestívne pôsobenie sa využívá ako placebo efekt;
• 
  
• relaxačné a imaginačné techniky - pre onkologických pacientov sú mimoriadne dôležité a prospešné;
• 
  
• skupinová psychoterapia - využívá sa málo, predstavujú ju rôzne kluby (napr. stomikov);
• 
  
• autogénny tréning - zahŕňa relaxáciu a koncentráciu pacienta;
• 
  
• tréningová psychoterapia - človek sa učí ovládať vitálne funkcie: pulz, dych a pod.

Všetky formy psychoterapie majú spoločné znaky:

• psychoterapeutický vzťah - interpersonálna väzba medzi pacientom a terapeutom má v liečbe veľký význam, zo strany pacienta je v ňom obsiahnutá dôvera v psychoterapeuta, u psychoterapeuta predpokladá pochopenie pacienta a dodržiavanie profesionálnej etiky;
• 
  
• prostredie - predstavuje pre pacienta pocit bezpečia a úkrytu pred vonkajším svetom bez pocitu spoločenského ohrozenia;
• 
  
• racionálne výklady a mýty - zahrnujú ucelené chápanie choroby a zdravia; poskytujú pacientovi základný rámec pochopenia jeho ťažkostí.

Psychoterapia zlepšuje postoj pacientov k liečbe, zvyšuje kvalitu ich života s chorobou a po ukončení liečby im pomáhá opätovne sa zaradiť do života. Znižuje výskyt anxiety, depresie, únavy a bolesti, efektívne odstraňuje nauzeu a vracanie. Učí pacientov verbalizovať svoje pocity a vnímať svoje potreby, čo následne zlepšuje ich komunikáciu s ošetrujúcim personálom (Hudáková, 2009).

Záver

Psychoterapia všeobecne predstavuje liečebné pôsobenie na psychiku pacienta psychologickými prostriedkami, s cieľom zlepšiť kvalitu života a kvalitu prežívania pacienta.

Pocit, že sme pre zomierajúceho urobili všetko čo bolo v našich silách a podarilo sa nám spríjemniť, skvalitniť posledné chvíle jeho života, nás obohacuje a posilňuje. Terminálne chorým by malo byť umožněné, aby posledné dni svojho života přežili dôstojne bez bolesti a strachu, že zomrú osamotení.

Literatura

1. ADAM, Z., VORLÍČEK J., KOPTÍKOVÁ J.: Obecná onkologie a podpůrná léčba. Praha. Grada, 2003. 788 s. vyd. 1. ISBN 80-247-0677-6 str 685 - 703.
   
2. HUDÁKOVÁ, Z. a kol. Onkologické ošetrovateľstvo. Všeobecná časť. Ružomberok: FZ KU v Ružomberku, Katedra ošetrovatelova, 2008, s. 146. ISBN: 978-80-8084-363-2.
   
3. HUDÁKOVÁ, Z.. Psychologický přístup v komunikáci s onkologickým pacientem. In Florence ISSN 1801-464X, 2009, roč. V, č. 2, s. 24 - 26.
   
4. KUBLER-ROSS, E: Hovory s umírajícími. Hradec Králové, Signum unitatis, 1992 (14. vyd.) s. 135, ISBN
   
5. MAGUROVÁ D., DERNÁROVÁ, L., JENČÍKOVÁ E. Poskytovanie paliatívnej a hospicovej starostlivosti u klienta v domácom prostredí v terminálnom stádiu ochorenia. - In: Molisa 5. - Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotnictva, 2008. - s. 130-133.
   
6. TSCHUSCHKE, V. 2004. Psychoonkologie. Praha: Portál, 2004. 216 s. ISBN 80-7178-826-0.

Kontaktná adresa: PhDr. Zuzana Hudáková, hudakova@zdrav.ku.sk