Úlohy sestry pri tlmení bolesti tradičnými metódami tlmenia bolesti.

Súhrn
Autori analyzujú základné tradičné metódy tlmenia bolesti u pacientov trpiacich chronickou bolesťou, ku ktorým uvádzajú úlohy sestry pri zabezpečení komplexnej starostlivosti o pacienta. Ďalej analyzujú spôsoby podávania analgetík a úlohy sestry pri ich podávaní. Uvádzajú spôsoby neurochirurgického ovplyvňovania bolesti na úrovni základných informácií, ktoré má sestra poskytnúť pacientovi počas edukácie.

Kľúčové slová: chronická bolesť, tradičné metódy, farmakologické metódy, neurochirurgické metódy, blokáda nervov, elektrické stimulácie, spôsoby podávania liekov, pozorovanie, vedľajší účinok, psychologický prístup, individuálny prístup, komunikácia, edukácia,

Summary
The authors analysis basic traditional methods at the pain decrease at the patient´s suffering from chronical pain. She is also mentioning nurse´s tasks at the securing complex patient care. Further she analysis methods of giving the analgetics and the nurses tasks when giving it. She presents method´s of neurochirurgical influence the pain at the level of basic information, which the nurse has to get to the patient during the education process.

Key words: chronical pain, traditional methods, pharmacological methods, neurochirurgical methods, blockage of nervous observation, besides effect, psychological approach, individual approach, communication, education

Civilizácia života:
Osoba je viac ako vec
Byť je viac ako mať
Duch je viac ako hmota
Etika je viac ako technológia

Úvod
Pri liečbe chronickej bolesti súvisiacej s malígnym ochorením sa v prvom rade snažíme o odstránenie alebo redukciu nádoru. V súčasnosti sa používajú rôzne metódy v závislosti od diagnózy a prognózy.

Najpoužívanejšími metódami sú operácia, rádioterapia, liečba cytostatikami alebo hormonálna liečba. Často však zisťujeme, že liečba nemá žiadaný účinok a treba zvoliť iné postupy. Skôr než sa pristúpi k liečbe bolesti, je nevyhnutné urobiť komplexnú anamnézu a vyšetrenia, aby sa určila príčina bolesti (Rokyta, 1995).

Môže ísť o nociceptickú, neurologickú, viscerálnu alebo psychogénnu bolesť, ale aj o kombináciu dvoch i viacerých uvedených typov bolesti. Tieto údaje sú potrebné pre stanovenie ďalšej liečby (Melzack, 1987). Anamnéza musí ďalej zahŕňať informácie týkajúce sa psychologických, sociálnych a duchovných aspektov. Tieto faktory sú dôležité, pretože ovplyvňujú pacientovo prežívanie bolesti. Počas vyšetrovania by podľa možnosti z hľadiska humánneho princípu ošetrovateľskej starostlivosti nemali byť prítomné osoby blízke pacientovi. Vždy je ale určujúce prianie pacienta. Ak si pacient želá prítomnosť blízkej osoby pri vyšetrení, jeho prianie by sme mali akceptovať.

Správna diagnóza pomôže určiť, aká liečba je pre pacienta nevyhnutná na dostatočné uvoľnenie bolestí. Je skutočne veľmi potrebné, aby počas diagnostického procesu bola bolesť redukovaná na minimum (Sedláková, 1995).

Bolesť je čisto subjektívny príznak a existuje vždy, keď chorý hovorí, že pociťuje bolesť (výnimkou je predstieranie – simulácia – bolesti). Ak dosiahne určitú intenzitu a trvanie, aj sama môže zničiť ľudský život (Kopecká, 1998). Chronická dlhotrvajúca bolesť nemá ochranný charakter, ale vyčerpávajúci, výrazne meniaci doterajšiu kvalitu života.

Bolesť je tiež ochorenie, sui generis, zvlášť bolesť chronická. Arbitrárne rozlišujeme akútnu a chronickú bolesť. O chronickú bolesť sa jedná vždy, keď trvá dlhšie ako 6 mesiacov (predtým sa používala hranica 3 mesiace). Ďalší rozdiel je v tom, že akútna bolesť má vždy nejaký identifikovateľný podnet, čo chronická bolesť nemá. Akútna je krátkodobá a prestáva, keď krátkodobá príčina prestane pôsobiť. Tú u dlhodobej bolesti často nepoznáme, je vždy zle identifikovateľná, nevieme ju vždy odstrániť. Intenzita bolesti je veľakrát väčšia, než by zodpovedala tomu, čo u pacienta zistíme objektívnym vyšetrením (Rokyta, 2002). Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sú dva typy chronickej bolesti:

• chronická nádorová bolesť (“malignant cancer pain”)
• chronická nenádorová bolesť (“nonmalignant pain”)

Spôsoby tlmenia bolesti možno rozdeliť do dvoch základných skupín:

Tradičné metódy:

•   farmakologické,
•   neurochirurgické,
•   blokáda centripetálnych nervov, zamedzujúce aferentným impulzom vstup do mozgu,
•   elektrické stimulácie.

Nové metódy:

• hypnóza, biologická spätná väzba, placebo efekt, sugescia, relaxácia, modulácia dolného prahu a tolerancia bolesti, kognitívne metódy,psychoterapeutický vzťah (Maňka, 1985).

Pri liečbe bolesti sa na našich klinikách najčastejšie používa farmakologické ovplyvnenie bolesti a neurochirurgické ovplyvnenie bolesti.

Farmakologické metódy ovplyvňovania bolesti

Liečenie bolesti je zložitý problém tak pre sestry, ako aj pre lekárov a klinických farmakológov. Lekár ordinuje lieky, sestra predstavuje neodmysliteľný medzičlánok v manažmente bolesti, pričom plní a realizuje množstvo rozličných úloh. Sestra plní ordinácie lekára, pozoruje reakcie pacienta a jeho správanie pred a po podaní farmaka ovplyvňujúceho vnímanie bolesti, zaznamenáva časové údaje od podania analgetika po ľahký až výrazný ústup bolesti u pacienta, pozoruje vedľajšie účinky analgetika a jeho vplyv na bežné denné aktivity pacienta, spolu s pacientom – na základe jeho subjektívnych údajov – odpovedí a objektívnych zistení sestry (zlepšenie mobility pacienta, zlepšenie nálady a psychického stavu pacienta, zvýšenie chuti do jedla, zlepšenie spánku, zníženie únavy, zlepšenej spolupráce pacienta so zdravotníckym tímom oddelenia a zvýšený záujem pacienta o svoju osobu, úpravu, hygienu, o seba samého a pod.) vyhodnocuje vplyv použitej, aplikovanej farmakologickej metódy a liečby, jej účinnosť či neúčinnosť. Všetky svoje zistenia sestra hlási a konzultuje s lekárom.

Analgetiká tlmia bolesť ovplyvňovaním centrálneho nervového systému v talame a v mozgovej kôre, čím menia vnímanie a interpretáciu bolesti.

Najčastejšie používané analgetiká:

1. Narkotické analgetiká (silné analgetiká)
2. Nenarkotické analgetiká (mierne analgetiká)

Medzi narkotické analgetiká patria opiátové deriváty, tj. morfin a kodeín. Narkotiká tlmia bolesť najmä tým, že sa naviažu na opiátové receptory a aktivujú endogénne potláčanie bolesti v centrálnom nervovom systéme. Zmena nálady, postojov a pocitov pohody spôsobia, že sa pacient cíti lepšie dokonca aj pri pretrvávaní bolesti.

Medzi nenarkotické analgetiká patria nesteroidné protizápalové látky, napr. aspirín a acetaminofén. Bolesť tlmia pôsobením na zakončeniach periférnych nervov
v mieste poranenia a interferenciou s prostaglandínovým systémom (American Pain Society, 1988, s. 817). Navyše sú k dispozícii aj určité kombinácie analgetických látok, napríklad narkotických a nenarkotických (Tylenol) (Opavský, 1995).

V súčasnosti novším typom injekčne podávaných analgetík sú agonistickoantagonistické narkotiká. Tento typ analgetík má agonistické vlastnosti, ktorými pôsobí ako narkotická látka a ich veľkou prednosťou je, že veľmi účinne zmierňujú i silné bolesti (Doenges, 1996). Má však aj antagonistické vlastnosti pôsobiace proti narkotickému účinku. Ak sa podajú pacientovi, ktorý užíval čisté narkotické látky, zvrátia ich účinok. Keď sa podajú bez narkotík, majú výrazný narkotický efekt. Takouto látkou je napríklad buforfanol, nalbufín, pentazocín (Striebel, 1993).

Je nepísaným pravidlom, že na nádorové bolesti môžeme použiť opioidné látky, ale na nenádorové nie. To je z dnešného pohľadu chyba. Opioidy môžme a mali by sme použiť i na liečenie nenádorových ochorení (Rokyta, 2002).

Úlohy sestry pred aplikáciou narkotík
Pred každou aplikáciou narkotík musí sestra zhodnotiť frekvenciu dýchania, činnosti srdca a úroveň bdelosti – (vedomie) pacienta. Dôležité je sledovať aj vedľajšie účinky analgetík (nevoľnosť, zvracanie). Nenarkotické analgetiká (aspirín) môžu spôsobiť krvácanie z gastrointestinálneho traktu. Akékoľvek zmeny v hodnotách krvného tlaku, v počte pulzov/min., v počte dychov/min. i v kvalite uvedených fyziologických funkcií, vrátane zmeny vedomia, ihneď hlási lekárovi, ktorý na základe jej informácie vyšetrí pacienta, posúdi jeho stav a rozhodne o ďalšom postupe v liečbe bolesti, resp. jej zmene. Pri zistení krvácania z GITU – napr. pri meléne alebo hematemeze – ihneď oznámi túto skutočnosť lekárovi.

Jej úlohou je informovať pacienta o uvedených možných vedľajších nežiadúcich či až toxických účinkoch analgetickej liečby, získať dôveru pacienta, získať ho pre spoluprácu, aby aj on sám hlásil sestre či službukonajúcemu lekárovi akékoľvek zmeny v zdravotnom stave. Niektoré sestry na tento účel používajú priebežný záznam bolesti, v ktorom je i priestor na uvádzanie vedľajších účinkov liekov (Sofaer, 1997).

Pri farmakologickej metóde ovplyvňovania bolesti treba mať na zreteli i význam a opodstatnenosť profylaktickej liečby (Conno, 1995). Profylaxia je ďalším princípom liečby chronickej bolesti. Úlohou sestry je pripraviť pacienta na túto liečbu poučením ho o tom, že lieky proti bolesti je potrebné podávať v predstihu a v pravidelných intervaloch. Podávanie analgetík metódou profylaxie šetrí pacientovu energiu, jeho silu, ušetrí ho od zbytočnej vyčerpávajúcej bolesti. Pacientovi musí sestra zdôrazniť, že jeho spolupráca je spoluprácou hlavne pre udržanie primeranej kvality života (vzhľadom na jeho ochorenie) pacienta, a preto ho sestra naučí viesť si i záznam o jeho bolestiach, ktorý pomôže lekárovi určiť intervaly profylaktického podávania analgetík, ktoré ale musí pacient presne dodržiavať. Dôležité je, aby sestra “preniesla” na pacienta pochopenie, že musí byť pripravený na možnú bolesť. Okrem zlepšenia kvality života pacientov s chronickou bolesťou, zvýšenia ich komfortu a duševnej pohody ďalšou výhodou profylaktickej liečby je, že ak sa dodržiava tento režim, potom pacienti potrebujú nižšie dávky analgetík (Honzák, 1995).

I spôsob podávania liekov proti bolesti ovplyvňuje účinnosť liečby (Musilová, 1993). Lieky proti bolesti sestry podávajú vždy len na základe písomnej ordinácie lekára, v krajných prípadoch i ústnej, ktorá ale musí byť, len čo to situácia dovolí, ihneď písomne zaznamenaná do dekurzu, resp. i do teplotnej tabule (podľa špecifika toho ktorého oddelenia). Opiáty sa evidujú osobitným spôsobom, ich podávanie, evidencia a kontrola musí byť v súlade s tzv. opiovým zákonom (zákonom o predpise, uskladnení, evidencii a podávaní opiátov).

Najčastejšie spôsoby podávania liekov proti bolesti sú:

•  perorálne podanie – per os (ústami),
•  injekčnou formou – s.c. subkutánne,
•  i.m. – intramuskulárne,
•  i.v. – intravenózne podanie,

Využíva sa i schopnosť kože – pri vstrebávaní účinných látok proti bolesti *0 formou náplastí (Kozierová, 1995).

Z viacerých dôvodov, pokiaľ je to možné, je výhodné podávať lieky per os. Pre pacienta je to menej nepríjemné, vyhne sa traumatizujúcim injekciám, a tiež aj tá skutočnosť, že pre pacienta a jeho príbuzných je to najjednoduchší, najrýchlejší, použiteľný spôsob, ktorý nie je limitovaný priestorom, miestom a podobne (napr. môže liek užiť a zapiť i v dopravnom prostriedku, v obchode, v práci, na návšteve a pod.). Aj to, že pacient ostáva na uvedenom spôsobe podávania liekov, ho ubezpečuje o jeho schopnosti byť relatívne samostatný, schopný zabezpečiť si liečbu sám. V psychickom odraze pacienta trpiaceho chronickou bolesťou je to dôležitý aspekt, na ktorý by sa (pokiaľ je to možné) nemalo zabúdať. Aj tento aspekt sa podieľa na úrovni kvality života pacientov. Ďalšou výhodou je, že perorálne podávanie liekov proti bolesti sprostredkováva vyváženejšiu – stálu koncentráciu lieku v krvi a tým účinnejšie celkové potlačenie bolesti.

Ak sa ale pacient sťažuje na gastrointestinálne problémy (nauzeu, vracanie, hnačku...), uvedený spôsob podávania liekov musí sestra prehodnotiť a konzultovať s lekárom o voľbe nového – vzhľadom na problémy pacienta – spôsobu podávania liekov. Spolupráca medzi pacientom a príbuznými pacienta s ošetrujúcim personálom predstavuje vzhľadom na liečbu bolesti veľmi dôležitú kategóriu vzťahu.

Všetky rozhodnutia o tom, čo sa bude diať, s pacientom treba robiť s jeho vedomím. Znamená to viesť s pacientom rozhovor o jeho ďalšej liečbe, účinkoch liečby, výhodách či i potenciálnych rizikách, o prognóze jeho zdravotného stavu, o prognóze bolesti. Pacient má právo o tom vedieť, porozprávať a zhodnotiť postup i s príbuznými (ak to on sám tak cíti a potrebuje ich vyjadrenie, podporu), má právo vyjadriť svoj názor, resp. požiadať i o konzultáciu s iným odborníkom z danej oblasti. Zároveň sa takto získa veľmi dôležitá dôvera pacienta k zdravotníkom – k ošetrujúcemu personálu. Ak nám pacient dôveruje, je ochotný podstúpiť plánované vyšetrenia aj liečbu, spolupracuje, verí, že lekár aj sestra rozhodujú vždy iba v jeho prospech. V súčasnosti je veľa klientov vzdelanejších a chcú byť o všetkom, čo sa týka ich osoby, informovaní. Zdravotníci by si na túto skutočnosť mali zvyknúť a prispôsobiť sa jej. Týka sa to všetkých zdravotníckych pracovníkov – lekárov, sestier, psychológov, fyzioterapeutov a ďalších. Rola pacienta ako pasívneho prijímateľa zdravotníckej starostlivosti pomaly odznieva (Kyasová et al., 2001). Partnerstvo pri rozhodovaní dodá pacientovi pocit kontroly a vzrastie jeho istota a sebavedomie. Pre pacienta i príbuzných je tento pozitívny efekt spoluúčasti na rozhodovaní dôležitý. Pacient si je vedomý, že má svoje zdravie “pod kontrolou” a príbuzní sú spokojní s najlepším možným výberom protibolestivej liečby ich blízkeho (Exel, 1996).

Vedľajšie účinky liekov proti bolesti

Silné analgetiká, akým je napr. morfín, môžu mať rôzne vedľajšie účinky, z ktorých najčastejšími sú zápcha, apatia, ospalosť, nevoľnosť, dysphoria (Brunner, 1988).

Úlohou sestry je pripraviť – poučiť pacienta i príbuzných, aby na tieto uvedené vedľajšie účinky boli pripravení – vedeli, ako má na ne reagovať, prípadne ako pri ich prejave postupovať.

Aby sa predišlo obstipácii (zápche), sestra odporučí pacientovi preventívne si podávať laxatíva (emulziu, tabletky, čípky) (Mc Caffery, 1983).

Pacient, ktorý sa sťažuje na únavový syndróm a je stále akoby ospalý, musí byť sestrou vypočutý zo všetkých svojich problémov. Sestra ho musí upokojiť, vysvetliť mu, že stupeň únavy a ospalosti závisí od dávky analgetika, že je to dočasný problém, ktorý sa zvyčajne upraví v priebehu 3-4 dní (Křivohlavý, 1993). V prípade, že problém pretrváva, sestra spolu s lekárom poskytnú pacientovi priestor k tomu, aby sa on sám rozhodol, či dá prednosť pocitu unavenosti alebo bolesti.

Pomerne častým vedľajším účinkom býva problém označovaný ako dysphoria (pocit, že mi nie je dobre). V tomto prípade pomôže k úprave stavu pacienta zníženie dávok analgetík.

Vo všeobecnosti je nevoľnosť najčastejším vedľajším účinkom pri poskytovaní farmakologickej liečby. Zvlášť veľkým problémom je u pacientov chorých na rakovinu. Vyskytuje sa pri liečbe opiátmi len v 25-30 % prípadov a je potrebné tomu medikamentózne predchádzať. Vhodná je napr. aplikácia antiemetika – čípku – (Thorecan) do konečníka. U antiemetík zo skupiny neuroleptík je treba rátať s aditívnym sedatívnym účinkom.

Pri liečbe opioidmi je časté zvýšené potenie, pruritus vertigo, únavnosť, opuchy, insomnia a živé sny. Pri výraznom prurite a vertigu zvykne lekár ordinovať individualizované dávky antihistaminika (Lečko et al., 2003). Veľmi nežiadúcim vedľajším účinkom v liečbe chronickej bolesti opiodmi je psychosociálne riziko vzniku závislosti. Pacientov liečených opioidmi je vhodné rozlíšiť do troch skupín – do prvej skupiny patrí pacient bez rizikových biopsychosociálnych faktorov, kde je dôvod mať obavy zo závislosti. Ďalej je to pacient rezistentný na bežné analgetiká, vyžadujúce dlhodobú meditáciu. U neho je potrebné zhodnotiť možné riziká pre vznik závislosti a v pravidelných intervaloch posudzovať, či nie sú prítomné znaky závislosti. V poslednej rade je to pacient s už diagnostikovanou závislosťou na opioidoch. Nie je potrebné preventívne všetkých pacientov s chronickou bolesťou liečenou opioidmi posielať k špecialistovi na závislosti. To je potrebné iba u pacientov závislých alebo u tých, ktorí majú ku vzniku závislosti závažné psychosociálne riziká (Bém, 2001).

Pre sestru to znamená voliť vhodný psychosociálny prístup, úroveň komunikácie a zameranosť pozorovania pacienta podľa uvedenej “typológie” rizikových pacientov vo vzťahu k vzniku psychosociálnej závislosti pri liečbe opioidmi. Najčastejšie zmeny sú v oblasti kognitívnych zmien, niekedy môže vzniknúť psychotická porucha charakterizovaná zmyslovo živými sluchovými halucináciami (ototoxicita). Zámenou osôb, bludmi, vzťahovačnosťou, vzrušením alebo stuporom; vedomie je väčšinou jasné (Randenská, 2003). Samotné opioidy psychotické poruchy nevyvolávajú, pokiaľ sa u osoby závislej na opioidoch objaví, sú väčšinou spôsobené inou, súčasne užívanou drogou (Popov, 2001).

Neurochirurgické ovplyvňovanie bolesti

Jednou z možností ovplyvňovania bolesti u pacienta je i možnosť chirurgického prerušenia dráh pre bolesť (dráh vedúcich, sprostredkujúcich tieto informácie). Tento neurochirurgický odborný výkon je trvalý, a preto sa robí len ako posledná možnosť pri veľmi neznesiteľnej bolesti. Sestra by mala poznať neurochirurgické metódy, ktorými sa ovplyvňuje vnímanie bolesti aj z tohto dôvodu, aby vedela usmerniť, naplánovať edukačný proces u pacienta, poskytnúť mu základné informácie o výkone a pripraviť ho na výkon.

Neurochirurgické výkony, ktorými sa ovplyvňuje (znižuje) pacientova bolesť, sú rôzne:
kordotómia – jej cieľom je blokácia bolesti a vnímanie teploty pod úrovňou prerušenia spinotalamického anterolaterálneho traktu,

• *1 rizotómia – ktorou sa prerušujú predné a zadné nervové korene medzi gangliom a miechou. Prerušenie predných – motorických nervových kmeňov zastavuje kŕčovité pohyby, ktoré sprevádzajú paraplégie. Po prerušení zadných – senzitívnych – nervových koreňov sa odstráni bolesť z oblastí, ktoré sú inervované príslušným nervom. Indikáciou rizotómie, ktorá sa najčastejšie robí na cervikálnych nervových koreňoch, sú opakované a intenzívne bolesti hlavy, krku pre nádor alebo neuralgiu,
• *2 neurektómia – týmto výkonom sa prerušujú periférne alebo hlavové nervy. Indikáciou tohto výkonu bývajú lokálne bolesti najčastejšie predkolenia alebo v nohe pre cievne poruchy,
• *3 sympatektómia – pri nej sa prerušujú nervové dráhy v sympatikovom oddiele vegetatívneho nervového systému.

Vykonáva sa za účelom odstránenia vazospazmov, zlepšenia zásobenia periférie krvou, čím sa nepriamo a teda účinne potláča bolesť pri vaskulárnych poruchách, napríklad pri angine pectoris (Conno, 1995).

Blokády nervov

Prenos informácie prostredníctvom nervových dráh sa dá ovplyvniť i iným spôsobom ako neurochirurgickým výkonom.

Pri blokáde nervov sa nervové dráhy prerušujú chemickým spôsobom – aplikáciou injekcie lokálneho anestetika do nervu. Jej využitie je hlavne v stomatologickej praxi, kde nervová blokáda rýchlo a spoľahlivo pripraví pacienta na odborný stomatologický výkon. Injekčne podávaná látka blokuje nervové dráhy z bolestivého zuba a tým sa zastavuje prenos impulzov bolesti do centra – do mozgu. Ich využitie je i pri šokových poraneniach – (pri ktorých sa ošetrovateľská starostlivosť sústreďuje na tzv. 5 T: ticho, teplo, tekutiny, transport, tíšenie bolesti), bolestiach v krížovej oblasti, burzitíde a nádoroch.

Niekedy sa používa alkoholová blokáda, pri ktorej sa rozrušujú nervové vlákna a výsledkom je iba periférna blokáda, keďže periférne nervové vlákna regenerujú.

Z metód lokálnej anestézie sa najčastejšie využívajú diagnostické, terapeutické a prognostické nervové blokády, anestézie plexov, regionálne miechové anestézie, paravertebrálne blokády, blokády sympatika a neurolytické nervové blokády.

Elektrické stimulácie

Ich použitie je pre pacienta oceniteľné zvlášť pri ťažko zvládnuteľnej bolesti.

V súčasnosti sa využívajú 2 metódy elektrickej stimulácie:

• transkutánna elektrická stimulácia, pri ktorej sa elektródy umiestňujú na povrch kože nad oblasťou, ktorá je postihnutá bolesťou, a nad periférnymi nervovými dráhami,
• perkutánna elektrická stimulácia, pri ktorej sa ihly upevnia v blízkosti hlavného periférneho nervu.

Základný princíp oboch metód elektrickej stimulácie je rovnaký – prostredníctvom a využitím elektrického prúdu sa blokujú impulzy bolesti stimuláciou krátkového kontrolného mechanizmu. Využitie perkutánnej metódy môže niekedy slúžiť i na zistenie, či je treba uvažovať o implementácii permanentných elektród pacientovi (Conno, 1995).

Dohodnutý režim liečby bolesti je záväzný pre všetkých členov ošetrujúceho tímu (dôležité je, aby ho rešpektovali) až dovtedy, kým sa nedohodnú ukončiť ho. Zdravotnícki pracovníci, a to nielen lekári, ale i sestry, by mali mať prehľad o rôznych spôsoboch potláčania bolesti a vybrať taký, aby pacient trpel čo najmenej jeho vedľajšími účinkami. Aby nemusel byť hospitalizovaný, ale mohol plne žiť so svojou rodinou, vo svojom prirodzenom prostredí. Úroveň kvality života pacienta trpiaceho chronickou bolesťou sa odráža i z uvedených aspektov.

Pacient je vo veľkej miere závislý na zdravotníckom personáli, či verí jeho interpretácii bolesti, alebo nie.

Čoraz viac si však uvedomujeme, že telesné, psychologické a duchovné aspekty sú vzájomne prepojené, a práve v záujme pacientovho zdravia, zmiernenia bolesti je potrebná holistická ošetrovateľská starostlivosť.

Úlohy sestry:

•  poznať toho, koho ošetrujeme. Nielen jeho zdravotný stav, ale aj jeho prežívanie bolesti, jeho obavy, psychické i spirituálne potreby,
•  zmeniť ľudský prístup k pacientovi, byť schopná empatie.

Všade na svete trpia pacienti nedostatkom komunikácie zo strany zdravotníckych pracovníkov. Poukazuje sa tiež na nedostatok času, nedostatočný záujem a pozornosť venovanou individuálnym potrebám pacienta. Je v skutku nemožné overiť si pravdivosť pacientom popisovanie bolesti. Ak pacient nemá iné dokázateľné známky bolesti, sestra ťažko rozlíši, či pacient hovorí pravdu, alebo len simuluje. Máme na výber uveriť, alebo spochybniť to, čo pacient povie. Obavy z toho, aby sme nespravili chybu, nás môžu viesť skôr k podceneniu pacientovej bolesti, čím mu neposkytneme adekvátnu úľavu od bolesti. Ak k svojim vedomostiam pridáme ešte rešpekt a dôveru v pacienta, môžeme mať lepšie výsledky pri liečbe bolesti pacientov s chronickou bolesťou.

“BOLESŤ JE TO, ČO TAKTO PACIENT OZNAČÍ, A TRVÁ TAK DLHO, AKO POVIE, ŽE JU CÍTI!”

Literatúra

1. Bém, P.: Opioidy a toxikomanie. In: Houdek, L. (Ed.), Opioidy a bolest. Praha, Galen, 2001, s. 27-31
2. Brunner, L.: Medical Surgical Nursing. New Jersez, Chapman Medical, 1988, s. 269-296
3. Conno, F.D., Foley, K.: Cancer pain relief and practival manual. Kluwer Academic Publisher, Dordrecht, 1995, s. 31-39
4. Doenges, M.E., Moorhouse, M.F.: Kapesní pruvodce zdravotní sestry. Grada Publishing, 1996
5. Exel, W., Dungl, W.: Proti bolestiam bez liekov. Ikar, Bratislava, 1996, s. 22-50
6. Honzák, R.: Bolest jako komplexní prožitek vyžaduje komplexní přístup. Praktický lékař, 75, 9, 1995, s. 397-399. Česká lékářská společnosť J.E.Purkyně, Praha 1995, s. 37-61
7. Kopecká, K., Kopecký, P.: Zdravie a klinika chorôb. Martin, Osveta, 1998, s. 74
8. Kozierová, B., Erbová, G., Olivierová, R.: Ošetrovateľstvo 1, 2. Martin, Osveta 1995
9. Křivohlavý, J.: Bolest - její diagnostika a psychoterapie. Knihovna Institutu pro další vzdělávání lékařu a farmaceutu, Praha, 1993, s. 27-39
10. Kyasová, M., Chalupová, J.: Práva pacientov a ich akceptovanie v podmienkach súčasnej práce. Revue profesionálnej sestry. 8, 2001, č. 4, s. 9
11. Lejčko, I. et al.: Dlouhodobá léčba opioidy u chronické nenádorové bolesti. Bolest, roč. 6, 2003, č. 3, s. 151
12. Maňka, I. et al.: Klinická onkológia pre stredných zdravotníckych pracovníkov. Martin, Osveta, 1985, s. 55-96
13. Mc Caffery, M.: Nursing the patient in pain. Lippincott Nursing Series. London, Harper & Row 1983. s .61-86
14. Melzack, R.: Záhada bolesti. Praha. Avicenum, 1987, s. 21-43
15. Musilová, M.: Vybrané kapitoly z ošetrovateľstva. Martin, Osveta. 1993
16. Opavský, J.: Stručný přehled farmakoterapie bolesti. Remedia 1-2, Praha Alberta, 1995, s. 66-79
17. Popov, P.: Návykové poruchy. In: Raboch, J., Zvolský, P. et al.: Psychiatrie. Praha, Galen, 2001, s. 182-226
18. Randenská, J.: Psychologické aspekty léčby opioidy u pacientu s chronickou nenádorovou bolestí. Bolest, ročník 6, 2003, č. 3, s. 158
19. Rokyta, R.: Bolesť - morfologické a fyziologické základy. Remedia 1-2, Praha, Alberta, 1995
20. Rokyta, R.: Patofyziologie viscerální a i dalších bolestí. Bolest, roč. 5, 2002, č. 4, s. 212-213
21. Sedláková, M.: Sestra proti bolesti. Sestra, č. 5, ročník V, 1995
22. Sofaer, B.: Bolest - příručka pro zdravotní sestry. Praha, Grada Publishing, 1997
23. Striebel, H.W.: Terapia chronických bolestí, praktická príručka. Martin: Osveta, 1993, s. 39-51

Adresa autorky: Prof. PhDr.Ivica Gulášová, PhD, Narcisová 40, 821 01 Bratislava e-mail: ivica. gulasova@post.sk

Sborník