Sociálne a spoločenské role sestry.

Súhrn
Autori sa zaoberajú veľmi aktuálnym problémom – integráciou sociálnych a spoločenských rolí sestry, ktorej úroveň vo výraznej miere vplýva na osobnosť a profesionálnosť práce sestry. Popisujú sestru v pozícii – roli manželky a matky, sestry a dcéry. Ďalej uvádzajú proces vlastnej integrácie sociálnych a spoločenských rolí sestry. Analyzujú problémy sestier pri ich snahe oddeliť svoj súkromný život od profesionálnej práce, približuje interakcie sestra – pacient, sestra – sestra. V závere uvádzajú rady sestrám ako dosiahnuť úroveň dobrej sestry.

Kľúčové slová: Integrácia, sociálna rola, spoločenská rola

Úvod

Sestry tvoria dôležitý článok v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, bez nich by nebolo možné realizovať klinickú medicínu v praxi. Stávajú sa čoraz dôležitejšími členmi zdravotníckeho tímu, lebo práve ony sú v najužšom kontakte s pacientom.

V minulosti boli sestrami zrelé ženy, väčšinou dobrovoľníčky odchované Červeným krížom a vojnou. Po nich prišli na kliniky rádové sestry, ktoré síce neboli veľmi vzdelané, ale boli nesmierne pracovité, zanietené a skromné. Boli ochotné obetovať sa pre tých, ktorí ich v chorobe najviac potrebovali. Dnešné sestry sú vzdelané, niekedy však nevedia naplno využiť to, čo im škola poskytla. Mali by predovšetkým uplatňovať ľudský prístup k pacientovi.

Úspešne napĺňať rolu sestry v našom transformujúcom sa zdravotníctve je niekedy na ľudské sily. Sestra ale nie je stroj. Mnohé sú manželkami, matkami, niekedy i viacdetných rodín, prípadne sa starajú o svojich starých či chorých členov rodiny. Skĺbiť pracovné a rodinné úlohy je veľmi náročné a často sa stáva, že rodinný stav je podriadený pracovnému. Navyše sú dnes viac ako inokedy vyzývané k celoživotnému vzdelávaniu, veď iba vzdelaná sestra môže zodpovedne vykonávať svoje povolanie.

V súčasnosti možno pozorovať nerovnovážny stav medzi vzdelávaním a výchovou. Ľudský faktor sa ocitol na okraji záujmu. U sestier sa objavujú nelichotivé hodnoty hostility, cynizmu, hnevu a agresivity (Jakubíková et al, 2003). Hostilné správanie sestry drasticky deformuje aj jej primárnu rolu ženy, ktorej vždy pristala nežnosť, láskavosť, dobrota. Pozabudlo sa na dôležitosť celostného, holistického pohľadu na človeka ako jedinečnej individuality.

Sesterské povolanie dnes už nie je také vábivé. Mnohé sestry sú pred dilemou, či sa rekvalifikovať a robiť niečo iné, alebo odísť do zahraničia za prácou, ktorá pre ňu a jej rodinu zabezpečí lepší ekonomický základ jej rodiny. Alebo napriek všetkému vydržať a byť sestrou doma – na Slovensku. Mnohé absolventky odchádzajú pracovať do zahraničia ako au-pair-ky, príp. opatrovateľky starších ľudí. Ak však sestry hromadne odídu, bude vážne ohrozené poskytovanie komplexnej zdravotníckej starostlivosti v našej krajine – na Slovensku (Pálová, 2002).

Etika a morálka zdravotníckeho pracovníka
Poslaním zdravotníckych pracovníkov je chrániť a upevňovať zdravie svojich spoluobčanov. Toto vysoko humánne poslanie kladie mimoriadne vysoké nároky na osobnosť, morálku a charakterové vlastnosti zdravotníkov. Služba poskytnutá druhému človeku prináša prinajmenšom rovnaký prospech darcovi ako príjemcovi.
Morálka zdravotníckeho pracovníka vyžaduje bohatú mravnú náplň jeho osobnosti a myslenia, zmysel pre zodpovednosť, lásku k človeku a svojmu povolaniu, čestnosť, obetavosť, nezištnosť, priamosť, úprimnosť a spolucítenie k pacientovi, spoluúčasť tímovej práce (Roche Olivar, 1992).

Sestra má byť zrelá integrovaná osobnosť, pre ktorú je charakteristické, že je harmonická, pokojná, sebavedomá a vyrovnaná. Znamená to pohotové, dôsledné a rozvážne vystupovanie, sprevádzané ľudskou účasťou a ohľadom na potreby pacienta. Nemôže a nemá sa správať k ľuďom povýšenecky. Musí k nim mať ľudský vzťah (predovšetkým k chorým). Má mať dobré odborné vedomosti, zručnosti a skúsenosti. Celé jej správanie musí smerovať k vybudovaniu prirodzenej autority, ktorá je v tomto povolaní taktiež dôležitá.

Úlohou sestry je usilovať sa o vytvorenie dokonalého liečebno-ošetrovateľského vzťahu s pacientom/klientom a uspokojovať jeho bio-psycho-sociálne potreby, nevynímajúc rešpektovanie jeho názorov ani duchovných princípov. Mala by vedieť identifikovať i stavy duchovnej tiesne, deficitu duchovnej potreby a kvalifikovanie ich riešiť.

Analyzujeme niektoré z jej dôležitých osobnostných vlastností:

Obetavosť zahrňuje snahu robiť aj na úkor vlastného pohodlia a s vynaložením všetkých síl pre chorého všetko, čo prospieva jeho uzdraveniu, všetko čím mu pomôže v ťažkostiach.

Trpezlivosť znamená reagovať vždy pokojne a rozvážne na výkyvy v nálade a konaní pacienta. Trpezlivosť, vľúdne zaobchádzanie môžu zvýšiť na druhej strane aj pacientovu trpezlivosť.

Čestnosť je nielen statočné vykonávanie povinností, ale aj otvorený, úprimný vzťah k pacientovi. Čestnosť, úprimnosť a pravdovravnosť sú základnými podmienkami vo vzájomnom vzťahu ľudí.

Zmysel pre spoluprácu a kolektív sa prejavuje najmä vo vzájomnom vzťahu pracovníkov. Vzťah vzájomnej pomoci by mal byť samozrejmosťou na každom pracovisku, lebo zvyšuje úroveň a kvalitu spoločnej práce.

Pacient si zaslúži, aby sme sa k nemu správali zdvorilo a šetrne. Nikdy pred ním neprejavujeme zlú náladu a nedávame sa ovplyvniť ani jeho zlou náladou. Ideálne by bolo, keby sestra vedela rozosievať optimizmus, ktorý pramení z jej vlastnej spokojnosti a duševnej rovnováhy.

Aj keď nie často, predsa sa na pracoviskách odohrávajú drámy ľudských vzťahov medzi pacientmi a zdravotníckymi pracovníkmi. Pacient túži po nadviazaní kontaktu, potrebuje sa zveriť so svojimi ťažkosťami a problémami, upriamiť na niekoho svoju dôveru i nádej. Pacienti – seniori sú zvlášť dezorientovaní nemocničným prostredím, čo je umocnené strachom z ochorenia, bolesti i zo smrti.

Sestra, ktorá nedokáže vypočuť pacienta, nevzbudí pocit pochopenia a účasti, nenadviaže kladný vzťah a nedokáže ho získať pre aktívnu účasť na liečení. Nevhodne volené gesto, slovo, mimika môžu tiež vyvolať pocit nepochopenia. Sestra nesmie zneužiť dôveru pacienta, dodržiava povinnosť mlčanlivosti. Nežiaduce je aj podávanie polopravdivých informácií, nezáväzné odpovede, poskytovanie všeobecných rád, ktoré môže splývať s moralizovaním a obviňovaním, presviedčanie pacienta týkajúce sa jeho emočnej stránky v rozhodovacom procese, odmietavý postoj k emočným problémom pacienta či nepriateľstvo voči nemu a napokon i neporozumenie a uzavretosť personálu voči pacientovi – neposkytnutie informácií (Haškovcová, 1997).

Prosociálne správanie
Prosociálne správanie nazývame také správanie, ktoré je zamerané na pomoc alebo v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov. Avšak bez toho, že by existovala vonkajšia odmena (finančná, resp. pochvala, uznanie) pre iniciátora správania. Motívom a predpokladom prosociálneho správania je vnútorná potreba alebo tendencie robiť to, čo prospeje druhému. Je to postoj príbuzný s postojom, ktorý nazývame dobroprajnou, nezištnou láskou. Psychosociálne zrelá sestra musí však poznať i hranice svojej práce.

Charakteristika prosociálnej osobnosti:

•   prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti
•   teší ju obdarovať iného alebo rozdeliť sa s niekým
•   napomáha v prospech iných ľudí
•   úspechy iných prijíma bez závisti
•   má pochopenie pre starosti a nevýhody svojich známych
•   prežíva s inými ľuďmi ich starosti a radosti.

Asertivita
Asertivita je jeden zo spôsobov správania sa. V asertívnom prístupe správaní sa sa premietajú všetky vyššie uvedené charakteristiky prosociálnej osobnosti.

Je nemenej dôležitá nielen v bežnom živote, ale i v práci. Osobitne v práci sestry, aj keď na druhej strane si treba uvedomiť, že tento spôsob správania sa sestry nie je vždy zhodný a žiaduci, by sestra mohla nevhodne načasovaným asertívnym správaním vyvolať opačné reakcie u pacienta. Z uvedeného aspektu je dôležité, aby sestra realizovala individuálny prístup k pacientovi a rešpektovala jeho individuálne potreby, priania – vnímala jeho individualitu. Úlohou sestry je nepriamo pacienta priviesť k asertívnemu správaniu sa tak, aby mu pomohla dávať najavo jeho potreby, požiadavky a pocity jasne a presvedčivo, ale zároveň bez toho, aby sa niekoho z okolia „dotkli“ alebo porušili jeho základné ľudské práva. Znamená to uvedomenie si vlastných práv, na druhej strane rešpektovanie práv druhých. Podobne aj od sestry sa očakáva, aby sa k pacientom správala asertívne. Sestra by nemala „chodiť okolo horúcej kaše“, konať poza chrbát svojich pacientov, zastrašovať ich, alebo im dávať najavo, že ich neberie vážne, čím vlastne narúša ich práva. Pacient má právo sám posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky a emócie a byť za ne a za ich  dôsledky sám zodpovedný. Úlohou sestry je usmerniť pacienta, aby slobodne, vedome (v prípade, že jeho správanie je nevhodné alebo doslova vzhľadom na jeho ochorenie rizikové) prehodnotil správnosť alebo nesprávnosť svojho správania a konania. Sestra by sa nemala dožadovať ospravedlnenia či objasnenia správania sa pacienta, to, ako sa pacient rozhodne, je na ňom samom.

Sestra v sociálnej roli manželky a matky
(Integrácia týchto rolí)
Láskyplný vzťah k deťom je cieľom mnohých z nás. Spolužitie s deťmi stojí veľa času a niekedy nás privádza na hranicu toho, čo ešte vládzeme zniesť. Navyše aj profesia sestry si vyžaduje veľmi veľa energie a času. Súťaž o „stále viac“ a „stále lepšie“ sa nezadržateľne zmocňuje i žien.

Rodina ako skupina tvorí vzájomne závislý systém. Čo sa dotýka jedného člena, dotýka sa všetkých členov. Ak sú medziľudské vzťahy v rodine porušené, ak je porušená schopnosť akceptovať, rešpektovať a uspokojovať navzájom svoje potreby, môžu vzniknúť ťažkosti.

Sestry sa často nachádzajú v situácii nielen plného nasadenia v profesii, ale musia niesť aj výlučnú alebo hlavnú zodpovednosť za domácnosť a výchovu detí. Toto trojnásobné zaťažovanie vedie k preťažovaniu. Z tohto dôvodu sa sestry opakovane vzdávajú svojho zamestnania alebo aspoň kariéry, čo nezriedka vyvoláva ich nespokojnosť, nenaplnenie túžob, z čoho sú následne frustrované. Je dôležité, aby nepopierali svoje vlastné životné potreby a žiadali aj od partnera, aby prevzal zodpovednosť za výchovu detí, prípadne ak vychovávajú dieťa samy, hľadali možnosť podpory a pomoci.

Pri požiadavkách, ktoré sa dnes na rodičov kladú, vyhľadanie pomoci a podpory nie je znakom slabosti, ale znakom zvýšeného vedomia zodpovednosti. Rýchle tempo zmien v spoločnosti kladie nadmerné nároky na adaptačné schopnosti každého z nás. Vzrastá napätie a úzkosť, naopak ochudobňuje sa intenzita a hĺbka medziľudských vzťahov, preskupuje sa hodnotový systém.

Perspektíva sestry – manželky a matky, ktorá okrem svojej práce je nútená starať sa o domáce práce a o deti viac ako jej partner, nevyhnutne vplýva na charakter manželstva a celkovú úroveň spolužitia partnerov – manželov. V určitej miere zoslabuje prvky individuálnej lásky a zvyšuje význam ekonomického zabezpečenia. Rodina stále viac stráca výchovnú funkciu a tento nedostatok badať dnes veľmi zreteľne.

Matkin vzťah k dieťaťu ovplyvňuje citová atmosféra každodenného diania v rodinnom kruhu. Existujú dôkazy, ktoré poukazujú na negatívny vplyv odlúčenia dieťaťa od matky v prvých rokoch jeho života. Takáto deprivácia materskej starostlivosti významne poškodzuje vývin osobnosti dieťaťa. Sestry to dobre vedia, ale ekonomické dôvody sú príčinou ich skorého nástupu do práce – tj. skrátenie materskej dovolenky.

Sestra by mala dieťaťu priblížiť náročnosť jej práce. Neznamená to však, že mu prácu znechutí, lebo je namáhavá, naopak zdôrazní mu, že pracovať je radosťou, vnútorným uspokojením, niečím, čo dodáva človeku sebavedomie. Zdôrazní mu, že i ono raz bude veľa znamenať, ak bude dobre pracovať a bude si smieť zaobstarať to, čo potrebuje.

Slobodná matka
Dnes je pomerne veľa či už slobodných alebo rozvedených matiek. Takáto situácia je i u sestier. Ak však otec chýba, matka musí vykonávať tak svoju vlastnú úlohu, ako aj otcovu, a to vyžaduje mimoriadne vypätie. Úplne na to nestačí. Nemôže byť vzorom mužskosti, a to ani synovi na napodobňovanie, ani dcére, aby mohla pochopiť, čo to je. Nemalé ťažkosti prináša i práve prebiehajúci rozvod.

Sestra – dcéra a sestra
Mnohé zo zamestnaných sestier majú nielen svoju vlastnú rodinu, ale často ešte žijúcich rodičov a súrodencov, niekedy ešte nezaopatrených. Najmä o rodičov je potrebné sa postarať a pomáhať im. Kým sú sebestační, mnohí z nich pomáhajú svojim deťom finančne alebo pri starostlivosti o milované vnúčatá. Náročnejšia situácia vzniká, ak sa starý človek nedokáže úplne o seba postarať, príp. zostane pripútaný na lôžko. Dá sa povedať, že vtedy je sestra v „zamestnaní“ 24 hodín denne. Ak má súrodencov, ktorí sú ochotní pomáhať jej pri starostlivosti o nevládneho, nemusí byť táto situácia taká náročná. Prípadne nevládneho umiestnia do zariadenia, kde bude o neho postarané. Keď majú deti svojho rodiča radi, môže u nich neoprávnene vzniknúť pocit viny, že sa takto oslobodili od starostí, že ho odložili.

Veľmi ťažké je vyrovnať sa so smrťou blízkej osoby. V takýchto prípadoch môže dôjsť k strate záujmu o každodenné problémy a o povolanie, prichádzajú pocity duševnej bolesti a samoty, plač, vzlykanie, nespavosť a nechutenstvo, čo sú zdravé prejavy žiaľu. Najcharakteristickejšie je ustavičné vyvolávanie obrazu stratenej osoby, oživovanie mnohých spomienok na spoločné zážitky. Aj pre sestry je rovnako bolestivá strata blízkej osoby, možno i viac, lebo pociťuje bezmocnosť.

Vlastná integrácia sociálnych a spoločenských rolí sestry

Sestry, ošetrovateľky patria ku skupine ľudí, ktoré vo svojom povolaní môžu a musia – tzv. očakáva sa od nich, že budú v pozitívnom zmysle slova vplývať na mnohých iných jedincov, predovšetkým však na pacientov.

Problematickou otázkou, keďže jednotlivé faktory osobnosti sa prelínajú s činnosťou profesie, je, ako možno zabrániť, aby či už zovšeobecnenému narušeniu interpersonálnych vzťahov, alebo aby špecifické ťažkosti nenarúšali a nemali negatívny vplyv na prácu sestry.

Napríklad mladá sestra, ktorá má problémy v manželstve, či sestra, ktorá sa práve vydala a má obavy, aby neotehotnela v čase, keď potrebuje zarábať, aby mohla pomôcť manželovi študovať, môže mať ťažkosti pri riešení problémov pacienta v obdobnej situácii. Pritom nemusí vždy vidieť zrejmý súvis medzi svojimi vlastnými a jeho problémami. Často si uvedomuje iba to, že má s prípadom ťažkosti.

Práca sestry môže ovplyvniť i negatívny zážitok z detstva, napr. sestra starajúca sa o starého, osamotene žijúceho človeka sa vždy stretá s osobitnými ťažkosťami. Obyčajne sa citovo angažuje, vzruší, a tak nemôže konať s obvyklou účinnosťou. Príčinou môžu byť, že v detstve sa musela s nemohúcnosťou prizerať, ako jej milovaného starého rodiča odvrhovali ostatní členovia rodiny. Mohla potlačiť všetky spomienky na to, ale jej city ľútosti a viny sa opäť a opäť oživujú, vždy keď sa dostane do styku so starým človekom v podobnej situácii, ktorú ona sama v detstve prežívala. Podvedome môže u sestry fungovať mechanizmus tzv. „autoprojekcie“ v podobnej situácii. Aj to je záťažou pre psychiku sestry.

„Profesionálny pancier“

Väčšina sestier sa snaží oddeliť svoj súkromný život od profesionálnej práce. Všetci vieme, že nielen pacienti, ale aj sestry sú ľudia s citovými problémami, avšak podstatou profesionálnej činnosti je izolovať naše súkromné problémy od vlastného pracovného zamerania. Pri odbornom výcviku si treba osvojiť tzv. „profesionálny pancier“, profesionálny odstup medzi nami a pacientom. Zásadný rozdiel medzi amatérom a odborníkom je v tom, že profesionál si udržuje odstup a rieši problémy svojich klientov skôr objektívne než subjektívne. Je dosť dôležité udržať si tento „profesionálny pancier“ nedotknutý, lebo keď raz praskne, vždy sa v istých situáciách budeme cítiť oveľa zraniteľnejšími, keďže sa budeme vždy trápiť, či nám osobné problémy zas nezasahujú do práce.

Predstaviteľky profesionálnej ošetrovateľskej starostlivosti, teda sestry, bývajú samé náchylné ovplyvniť krízami svojich klientov. Jedným zo spôsobov, ako sa vyrovnať s týmto problémom, je tzv. konzultácia o otázkach duševného zdravia. Táto metóda sa pôvodne vyvinula pre prácu s učiteľmi v škole, no už je rozšírená i na pomoc zdravotným sestrám a iným odborným pracovníkom. Konzultáciu od psychoterapie odlišuje to, že sa nerozoberajú osobné problémy konzultovaného. Vždy sa k nemu pristupuje ako k odbornému spolupracovníkovi, a nie ako k pacientovi či klientovi. Považuje sa za samozrejmé, že každý má nárok na vlastné osobné problémy. Vysokokvalifikovaní psychohygienici sa nám snažia pomáhať pri bežnej každodennej práci zaostrovať pozornosť na aspekty duševného zdravia. Tvoria dôležitý článok v prevencii tzv. syndrómu vyhorenia u sestier.

Vzťah sestra – pacient
Špeciálna funkcia sestry vyplýva z jej osobitnej pozície vo vzťahu k pacientovi. Je to úloha, ktorú nemá ani jeden zo špecialistov okrem atypických výnimiek. Tradičná úloha sestry umožňuje, aby pacient na ňu pozeral tak, ako keby boli na rovnakej sociálnej úrovni. Pri iných špecialistoch môže mať pacient pocit, že stoja vysoko nad ním, hľadí na nich ako na rodičovskú postavu, ale v tejto stupnici považuje sestru za súrodenca. Takže komunikácia je len s malým napätím, voľná a ľahká. V mnohých krajinách to symbolizuje i jej názov „sestra“.

Sestra je pre pacienta i citovou oporou. Ak sa pacientovi predstaví, dáva mu tým o. i. najavo, že ho vníma ako osobnosť, nie ako diagnózu.

Keďže je spojovacím článkom medzi pacientom a lekármi, majú obe strany považovať za seberovnú. Takto má sestra ťažkú úlohu byť schopná zastať všetky sociálne role.

Sestry svojím správaním môžu pôsobiť direktívne, tj. povzbudzovať pacienta, podávať vysvetlenie, rady a návrhy, alebo nedirektívne, čo znamená empatiu, preukazovanie srdečnosti a porozumenia. Často majú tendenciu direktívnejšieho prístupu. Empatická sestra je v dnešnom pretechnizovanom zdravotníctve balzamom. V práci pôsobí ako človek, ktorý prináša pomoc a oporu, a vtedy si pacient voči nej vytvorí kladný a dôverčivý postoj.

Samotné sestry, či ich pedagógovia – teda nielen pacienti naliehavo hovoria o potrebe empatie, poukazujú na negatívny dopad autoritatívneho správania sa zdravotníkov na psychiku, a tým aj na zotavovanie chorých. Empatia sestry nemusí byť len na verbálnej úrovni, často stačia rôzne formy neverbálnej komunikácie – pohľad, gesto, mimika. Mení sa podľa obdobia života a navonok sa prejavuje rozličnou mierou. Rozvíja sa dozrievaním osobnosti a vrchol dosahuje definitívnym ukončením vývinu identity. Rozvíjajú ju častejšie zmeny spoločenského prostredia, prežité krízy. Najčastejšie je oslabuje ochorenie, zhoršenie nálady, bolesť, úzkosť a strach. Cieľom empatie nie je stať sa spolutrpiteľom, ale pochopiť správanie toho druhého a na základe týchto skutočností mu čo najlepšie pomôcť.

Vzájomné vzťahy medzi sestrami
Hovorí sa, že čisto ženský kolektív je najhorší kolektív. Ideálne pracovné vzťahy sú na mnohých pracoviskách dnes skôr peknou túžbou, víziou ako skutočnosťou. Tam, kde sa sestry navzájom podporujú, pomáhajú si, určite sú i pacienti spokojnejší. Na celom pracovisku je väčší pokoj a kľud. A v takejto atmosfére sa aj napriek mnohým nedostatkom či ťažkostiam s pacientmi vždy lepšie pracuje, pacienti sa cítia lepšie, sú spokojnejší a preukazujú i vyššiu mieru spolupráce.

Medzi sestrami však často dochádza k ohováraniu, pretvarovaniu, neúprimnosti, podrazom. Akoby niekto medzi nimi vyhlásil súťaž, snažia sa na tej druhej hľadať len chyby.  Príčin môže byť veľa (zakorenená rivalita, osobné či rodinné problémy a i.). Práca v takýchto podmienkach sa tak môže stať dvojnásobne ťažšou. A veľakrát si to odnáša ten, kto za to vôbec nemôže – napr. i pacient. Niekedy je ťažké nevšímať si a nedať sa ovplyvniť vedomím, že niekomu nie sme po vôli. Vtedy môže pomôcť napr. otvorená diskusia s danou osobou. Ak ani to jeho mienku nezmení, zostáva nám už len takéto správanie ignorovať, v žiadnom prípade nepomýšľať na pomstu. Príčinou „nepokojov“ v ženských kolektívoch často býva ten fakt, že ženy majú tendenciu zamieňať si domnienku za fakt – o ktorom sú skalopevne presvedčené, že oni majú pravdu.

Súčasné problémy sestier
Mnohé sestry sú zmätené zo súčasných podmienok, ktoré sú potrebné na výkon ich povolania, ide najmä o potrebu ďalšieho vzdelávania. Tvrdia, že je v tom chaos a navyše nemajú istotu, či toto vzdelanie bude dostatočné a hlavne docenené.

Sestry v zariadeniach sociálnych služieb sú zase často krát nespokojné so svojím postavením. V starostlivosti o starých či psychicky chorých ľudí sa im nedostáva zaslúženej úcty. Pracujú v prostredí, kde im dávajú duševne najavo, že ich práca nie je hodná ich platu, sú porovnávané s upratovačkami, čo je dosť dehonestujúce. Mzdy mnohých sestier sa znížili, ale práce neubudlo. V nemocnici býva niekedy hrozivo nízky počet sestier a pôrodných asistentiek a došlo i k prípadu, že sa vedenie nemocnice vyjadrilo, že nepotrebuje sestry s vysokoškolským vzdelaním. Mnohé sestry sú tým ponížené, frustrované, degradované a preto nemôžu spokojne vykonávať svoje povolanie.

Mnohé sestry sa veľmi negatívne stavali k povinnej registrácii sestier a pôrodných asistentiek. Tá sa dotkla celého sesterského stavu. Ide o historicky prvú registráciu takmer 40 tisíc sestier, ktoré vykonávajú ošetrovateľskú prax. Jedným z cieľov registrácie je aj ochrana stavu, jeho „očistenie“ od neprofesionálov.

Sestrám niekedy chýba sebavedomie. Okrem vlastnej profesie sa treba lepšie zhostiť aj komunikácie, vedieť sa orientovať v právnych otázkach, ale aj v ekonomickej problematike. Aby sestry mohli dosiahnuť potrebné zmeny v spoločnosti, musia byť účastné plánovania, rozhodovania a riadenia, teda získať posty na rozhodujúcich miestach od obecných zastupiteľstiev, orgánov vyšších územných celkoch (VÚC) až po Národnú radu SR. Bez neustáleho vzdelávania však takúto prácu nemožno zvládnuť.

Nová rola sestry si vyžaduje väčšiu autoritu. Zárukou kvality ošetrovateľskej starostlivosti je v prvom rade človek – poskytovateľ, ktorý je najdôležitejším článkom v procese tvorby hodnôt, dosahovania výsledkov a úspechu. Dobrú ošetrovateľskú starostlivosť poskytuje sestra, ktorá má priestor na pracovné uplatnenie, rozvoj odborných a technických zručností, na ľudskosť a rešpekt a zabránenie poškodeniu pacienta.

Sestry v práci najviac deprimuje nedostatok v zásobovaní liekmi a zdravotníckym materiálom, zlá vybavenosť pracoviska, zlý zdravotný stav pacientov a neúspech liečby. Častým problémom je zlá spolupráca sestier a lekárov a medzi sestrami navzájom a zlé medziľudské vzťahy. Ďalšími problémami sú zlé finančné ohodnotenie, improvizácia v práci, stres, zlý prístup k pacientom, sťažená komunikácia s nadriadenými, zlá organizácia práce a smrť pacienta. Najväčšiu radosť majú z uspokojenia potrieb pacientov a súhry kolektívu. Teší ich poďakovanie, vďačnosť a úsmev pacienta a pocit dobre vykonanej práce.

Na záver „Ako byť dobrou sestrou?“

1. Váž si svojho pacienta/klienta a rešpektuj ho. Považuj ho za partnera, s ktorým sa dobre cítiš a navzájom sa obohacujete. Snaž sa, aby sa pacient na spoluprácu s tebou tešil a mal z nej dobrý pocit.
2. Stoj vždy za oprávnenými záujmami svojich chorých, zabezpeč im pocit istoty a bezpečia.
3. Dbaj, aby tvoji pacienti nemali pocit samoty, staraj sa o nich. Buď trpezlivá, odpúšťaj. Nebuď ironická.
4. Edukuj zdravých, chorých aj ich rodinných príslušníkov. Vychovávaj pacientov k zdravému životnému štýlu a sebestačnosti. Informuj ich o tom, čo im pomôžea prospeje, ak sú nútení žiť s telesným postihnutím. Uč príbuzných, ako majú byť chorému oporou, ako mu majú pomáhať.
5. Dožič chorému radosť z úspechu. Chváľ ho iba vtedy, ak si to zaslúži. Nikdy nehodnoť to, čo pacient ešte nedokázal. Vyhýbaj sa negatívnemu hodnoteniu.
6. Stále sa vzdelávaj – zvyšuj si svoju kvalifikáciu. Čítaj odborné časopisy a knihy. Pravidelne sa zúčastňuj na odborných konferenciách.
7. Buď vždy tam, kde sa môžeš niečo nové naučiť. Nadriadený to možno neocení, ale pacient áno!
8. Zodpovedne a spoľahlivo spĺňaj ordinácie lekára. Nebuď bojazlivá. Snaž sa byť optimistom.
9. Neboj sa priznať si chybu, veď mýliť sa je ľudské.
10. Uvedom si, že ak nemáš rada ľudí, nebuď/nechci sa stať sestrou.
11. Nebuď anonymná, vždy sa pacientovi predstav a pripni si menovku (Krištofová – Mesárošová, 2003)

Použitá literatúra:

1. Haškovcová, M.: Lékařská etika. Praha. Galen. 1994, 230str. , ISBN 80-85824-03-5
2. Jakuliková, M., Ondriová, I., Ferťaľová, I.: Paradoxy emocionálneho života zdravotníkov, Sestra, 5/2003, str. 8 – 9, ISSN 1210-0404
3. Krištofová, E., Mesárošová, J.: Sestra v 21. storočí. Sestra, 10/2003, str. 8, ISSN 1210- 0404
4. Pálová, E.: Ďaleko od optimálneho stavu. Sestra, 12/2002, str. 7, ISSN 1210-0404
5. Roche Olivar, R.: Etická výchova. Bratislava. Orbis Pictus. Istropolitana, Bratislava. 1992, 231 str.
6. Staňková, M.: Sestra – reprezentant profese. České Ošetřovatelství 1. Institut pro další vzdělávaní procovníku ve zdravotnictví, Brno, 2002, 78 str. ISBN 80-7013-368-6

Adresa autorky: Prof. PhDr. Ivica Gulášová, PhD, Narcisová 40, 821 01 Bratislava, e-mail: ivica.gulasova@post.sk

Sborník