Smútok - spôsob vyrovnávania sa s diagnózou karcinómu prsníka, jeho terapiou a následkami terapie.

Každé onkologické ochorenie je pre pacienta a jeho blízkych traumatizujúce. Aké sú špecifiká karcinómu prsníka? Pri kontakte s pacientom je potrebné si uvedomiť a vcítiť sa do jeho situácie a rozlíšiť či prichádza na preventívnu prehliadku alebo po kratšej či dlhšej dobe po samovyšetrení prsníkov s obavami, či je „hrčka“, ktorú si našiel zhubná alebo nie, alebo po období remisie.
Po oznámení diagnózy, ktoré by malo byť čo najšetrnejšie by mal nasledovať rozhovor, počas ktorého by pacient mal mať pocit, že lekár a sestra majú pre neho a jeho otázky dostatok času. Je potrebné prihliadať k emočnému stavu pacienta - v stave „šoku“ a aj neskôr často fungujú rôzne obranné mechanizmy ako napr.: vytesnenie (pacient napr. vytesnuje príkazy lekára alebo informáciu, že je chorý zatlačí do úzadia), popretie (pacient napr. odmieta prijať, že je chorý), projekcia (pacient premieta vlastné, častokrát hostilné pocity na personál alebo príbuzných), izolácia (pacient sa uzavrie do seba), racionalizácia a i. – v praxi to často znamená, že pacient má preťažené všetky komunikačné kanály a nie je schopný určitý čas nič vnímať a spracovávať. Je potrebné si uvedomiť, že tieto obranné mechanizmy fungujú na nevedomej úrovni a častokrát sú potrebné na redukciu úzkosti. Nemali by však prerásť do extrémov.

Po odznení prvotného šoku môžu nastať rôzne emočné reakcie. Najčastejšími sú strach a úzkosť. Ďalšími sú hnev a agresivita. Aj keď sa títo pacienti nestretávajú s pochopením personálu, je fakt, že v určitej fáze ochorenia je takýto postoj prínosnejší ako pocit bezmocnosti a tichá rezignácia. Aktívni až agresívni pacienti s bojovým postojom k chorobe a k svojmu okoliu, prejavujúci svoje city navonok, prežívajú dlhšie ako pacienti, ktorí sú pasívni, submisívni a snažia sa za každých okolností ovládat svoje city. Ďalšími emočnými reakciami sú aj sebaobvinovanie, negácia ochorenia, pocity viny a trestu, psychogénne stavy nespavosti a iné.
Jednou z častých emočných reakcií je aj smútok a smútenie, ktoré sú často spôsobom, akým sa pacient vyrovnáva so svojim stavom. Je potrebné rozlišovať medzi normálnym a patologickým smútením, ktoré môže vyústit do depresie. Dôležité je uvedomiť si, že fáza smútenia je prirodzeným procesom vyrovnávania sa so stratou. V prípade diagnózy karcinómu prsníka to môže byť strata predchádzajúceho spôsobu života, strata zdravia, strata doterajšieho sebaobrazu – vypadanie vlasov, amputácia prsníka, poprípade strata blízkej osoby v prípade príbuzných pacienta. Strata môže viesť tak k rastu vo vývine ako aj k deteriorácii, vývinovému regresu. Konštruktívne alebo deštruktívne následky pre ďalší vývin závisia od toho, ako pacient dokáže krízu vyvolanú stratou zvládnuť. Normálnym a nevyhnutným mechanizmom zvládania je smútenie, odlučovanie sa od objektu straty. Úspešnosť tohoto procesu závisí od vyrovnávania sa pacienta s tzv. úlohami smútenia, ku ktorým zaraďujeme akceptovanie straty, akútne smútenie, adaptáciu na novú skutočnosť, prekonanie strachu zo zmeny, ktorú so sebou prináša strata, nájdenie nového zmyslu života apod. Ako sme už spomenuli, diagnóza karcinómu prsníka znamená šok pre organizmus, ktorý sa obvykle chráni pred jeho zásahom do štádia „stuhnutia, znecitlivenia, či omráčenia. Z tohoto dôvodu je začiatočná fáza smútenia charakterizovaná chýbaním pocitov a potlačením emócií. Interval medzi šokom a objavením sa emócií môže trvať niekolko minút až dní. Smútenie ako normálny a prirodzený proces sa vo všeobecnosti prejavuje štyrmi typmi symptómov:

• emocionálne symptómy (žial, hnev, pocity viny, anxieta, pocit bezmocnosti, ľahostajnosť)
• vegetatívne symptómy (napätie, precitlivelosť na hluk a svetlo, sucho v ústach, slabosť)
• kognitívne symptómy (neuverenie že došlo k strate, zmätenosť, zábudlivosť, poruchy vštepovania, halucinácie, poruchy koncentrácie pozornosti)
• poruchy správania a životosprávy ( spánku, chuti do jedla, strašidelné sny, hyperaktivita, plač)

Z uvedeného vyplýva, že smútenie nie je len emocionálnym procesom, ale dotýka sa celej osobnosti, všetkých dimenzií ľudského života.
Je však velmi dôležité rozpoznať, kedy smútenie prechádza do depresie. Tá často ostáva nediagnostikovaná pretože jej príznaky ako únava, dysfória, nespavosť či sexuálna dysfunkcia sú mylne pripisované samotnému ochoreniu a jeho liečbe.

Práca s onkologickými pacientmi kladie veľké požiadavky na osobnostné vlastnosti a danosti sestry. Vyžaduje hlboko ľudský a súčasne profesionálny prístup, schopnosť trpezlivo načúvať a pracovať v tíme. Takisto je dôležité byť v čo najväčšej miere vyrovnaný so svojou vlastnou smrteľnosťou. Harmonické rodinné zázemie a dobré rodinné vzťahy, takisto schopnosť aktívne relaxovať a venovať sa iným záujmom by mali pomôcť predchádzať syndrómu vyhorenia (burnout syndrom) a taktiež napomôcť vykonávať svoje povolanie s radosťou a empatiou.
Jednou z potrebných schopností je umenie komunikácie a počúvania a to nielen pre získavanie informácií ale aj ako nástroj priblíženia sa k pacientovi. Komunikáciu nechápeme iba ako výmenu slov, ale k rozhovoru počítame aj dorozumievanie bez slov, tzv. neverbálnu komunikáciu. Tá je často oveľa viac dôležitejšia ako to, čo sa vyjadrí slovami. Pri komunikácii s pacientom je vhodné dbať na niekolko pravidiel:

• zabezpečiť vhodné kľudné miesto
• zaujať polohu prispôsobenú úrovni pacienta (hlavne u ležiacich pacientov)
• správne zvoliť druh oslovenia pacienta (počutie vlastného mena môže v neosobnom nemocničnom prostredí pôsobiť povzbudzujúco)
• byť autentický a kongruentný so sebou samým – nič nepredstierať, jednoducho byť s pacientom „tu a teraz“
• skôr počúvať ako viesť „monológy“
• byť empatický
• vedieť „dávkovať“ informácie.

Je tiež veľmi dôležité vytvoriť atmosféru, v ktorej sa pacient môže pýtať na akúkoľvek otázku. Pre pacienta získavanie poznatkov o chorobe, jej vážnosti, liečbe, šancí na vyliečenie, pripomína často beh cez prekážky - informácie často zháňajú od nekompetentných osôb, ktoré môžu uviesť mylné informácie a tým stupnovať úzkosť. Dnešná doba navyše považuje rakovinu a smrť za tabu. Najviac sa bojíme toho, čo nepoznáme a preto nedostatočné a neisté informácie vzbudzujú úzkosť.
Pri smútení je potrebné pomôct akceptovať stav pacienta a jeho straty, poprípade ich ireverzibilitu a pomôcť identifikovať a prejaviť pocity a emócie (napr. hnev, pocity viny, úzkosť, bezmocnosť). Je potrebné vedieť rozpoznať, kedy stačí byť účastným pri pacientovi a podporiť ho a kedy je už potrebná intervencia psychológa alebo psychiatra.
V každom prípade nehovorme pacientom aby neplakali.