Prežívanie sestry pri umierajúcom pacientovi.

Súhrn
Ošetrovateľská starostlivosť nie je obmedzená len na uspokojovanie biologických potrieb pacienta, ale aj na uspokojovanie psychických, sociálnych a spirituálnych potrieb umierajúceho pacienta. Je potrebné dostať sa aspoň na chvíľu do istej rezonancie s pacientom, v ktorej sa môže niesť ich vzájomná komunikácia. Psychologický prístup k pacientovi musí obsahovať rešpekt a prirodzenú úctu k človeku bez ohľadu na vek, postavenie či profesiu. V každej fáze umierania sa pacient prejavuje inak a sestra musí jeho správanie akceptovať. Psychosociálnu podporu môže sestra zabezpečiť i permanentným kontaktom významnej osoby u pacienta.
Kľúčové slová: umierajúci pacient, potreby pacienta, psychologický prístup k pacientovi, smrť, ošetrovateľská starostlivosť

Summary
Nursing care is limited not only to fulfil biological needs of a patient, but also to fulfil psychological, social and spiritual needs of the dying patient. It is necessary to get, at least for a while, to a certain resonance with the patient, which can carry their mutual communication.
Psychological approach to the patient has to include respect and natural reverence, regardless of his (her) age, status or profession. At each stage of dying patient behaves differently and a nurse has to accept his (her) behavior. The nurse can provide a psychosocial support by a permanent contact of a significant person with the patient.
Key words: dying patient, the patient's needs, psychological approach to a patient, death, nursing care.

„Väčšina ľudí zomiera nepripravená na smrť, tak ako žila nepripravená na život.“
(Sogyal Ripončhe)

Úvod

Mnohé ochorenia majú chronický charakter a z nich významná časť skráti pacientov život a vedie skôr či neskôr nevyhnutne k smrti. Starostlivosť o chronicky chorých pacientov a pacientov v terminálnej fáze života nebýva v popredí záujmu zvlášť mladých zdravotníckych pracovníkov. Súčasná veda a technika nasmerováva úsilie zdravotníkov na jednoznačný cieľ – uzdravenie pacienta. Každá iná možnosť je považovaná za neúspech a prípadné zlyhanie jednotlivca i zdravotníckeho tímu. Sociálny kontakt potrebuje pacient v každom veku a bez ohľadu na jeho aktuálny zdravotný stav. Cez kontakt s rodinou, priateľmi a blízkymi osobami pacient v terminálnom štádiu ochorenia nadobúda pocit istoty.
Počas pobytu v nemocnici sú sociálne kontakty obmedzené a pacient ich hľadá vo svojom okolí, prostredníctvom komunikácie so sestrou, lekárom a ostatnými členmi zdravotníckeho tímu.

Ošetrovateľská starostlivosť o pacientov v terminálnom štádiu ochorenia je pre sestru náročná, najmä po psychickej stránke. Ošetrovateľská starostlivosť nie je obmedzená len na uspokojovanie biologických potrieb pacienta, ale aj na uspokojovanie psychických, sociálnych a spirituálnych potrieb umierajúceho pacienta. Takáto komplexná ošetrovateľská starostlivosť predstavujúca holistický prístup k pacientovi zahrňuje v sebe i individuálny psychologický prístup k pacientovi v terminálnom štádiu ochorenia. Základným psychologickým prostriedkom je slovo. Základnou psychologickou metódou je rozhovor. Viesť rozhovor s umierajúcim pacientom a vedieť, že jeho dni sa krátia, pozerať sa mu do očí, je azda najťažším momentom ošetrovateľskej praxi.

V komunikácii s umierajúcim pacientom by sestra mala najprv zistiť úroveň vedomostí pacienta o svojom ochorení a správať sa nasledovne:

• patrne hľadať slová pre svoje odpovede
• vyjadrovať sa zrozumiteľne, nepoužívať cudzie slová
• pozorovať pacientovu tvár a neuhýbať pohľadom
• to, čo sestra hovorí (obsah jej reči), by malo byť súhlasné s tým, ako sa tvári /neverbálna komunikácia/
• priznať sa, ak nevie odpovedať
• uvedomiť si, že prostredníctvom komunikácie si k nej pacient vytvára dôveru alebo jej prestane veriť
• byť empatická
• neponáhľať sa, mať čas na rozhovor.

Využívanie empatickej schopnosti pri ošetrovaní umierajúceho pacienta pozitívne motivuje bez vynakladania námahy. Potrebuje sa dostať iba na chvíľu do istej rezonancie s pacientom, v ktorej sa nesie ich vzájomná komunikácia. Emočné naladenie sestra dosiahne tak, že starostlivo, koncentrovane vypočuje pacienta.

Psychologický prístup k pacientovi musí obsahovať rešpekt a prirodzenú úctu k človeku bez ohľadu na vek, postavenie, profesiu,… Splnenie tohto predpokladu prináša nový druh porozumenia. Toto porozumenie dočasne oslobodí umierajúceho pacienta od jeho emočnej preťaženosti, poskytne mu iný postoj k jeho chorobe, k terminálnemu štádiu, v ktorom sa nachádza, k umieraniu a umožní mu, aby si emočne odpočinul, zmobilizoval a aktivizoval duševné i telesné sily potrebné pre stretnutie sa s najbližšími, dôstojnú rozlúčku s nimi a tiež so sebou samým. Pomôže mu pre stretnutie sa s duchovným, s kňazom, rehoľným pracovníkom, sociálnym pracovníkom. Sestra, ktorá zabezpečí umierajúcemu pacientovi stretnutie s kňazom – zrealizovať sviatosť zmierenia, svätú spoveď, sviatosť prijímania, obnovenie krstných sľubov, sviatosť pomazania chorých – mu prejavila najväčší dôkaz porozumenia, pochopenia a lásky. Umierajúcemu pacientovi lekári svojimi možnosťami už nemajú možnosť pomôcť. Zabezpečenie prípravy umierajúceho na život vo večnosti je veľmi zodpovedná úloha sestry. Psychologický prístup a komunikácia sestry s pacientom v tomto ohľade je veľmi náročná. Kűblerová – Rossová pre správny psychologický prístup sestry k umierajúcemu pacientovi zdôrazňuje potrebu poznať psychologické fázy umierania, ktoré opisuje nasledovne:

1 – fáza šoku – ,,Ja nie“ – pacient odmieta prijať pravdu, izoluje sa.

Už v období pred touto fázou tuší – predvída nepriaznivé správy o svojom zdravotnom stave. Samotný šok sa prejavuje ako zľaknutie, panická reakcia, prežíva veľký smútok, sebaľútosť, beznádej. Bezprostredne nasleduje obranný mechanizmus poprenia (pacient si myslí, že ide o omyl) alebo potlačenia (nepripúšťa si závažnosť zdravotného stavu).

2 – fáza – agresie – ,,Prečo práve ja?“

Je ústrednou otázkou, ktorú si pacient kladie. Prejavuje sa nevľúdne, spoločensky ťažko tolerovateľným správaním sa voči svojej rodine a zdravotníkom. Je nervózny, popudlivý, niekedy má pocit, že vzhľadom na jeho zdravotný stav sú ostatní povinní akceptovať a znášať jeho správanie. Sestra má vedieť objektívne zhodnotiť situáciu pacienta, pochopiť ho a prijať jeho prejavy, zvoliť adekvátny psychologický prístup k pacientovi a úroveň komunikácie k nemu. Vnútorné prijatie pravdy o sebe a o zrútení všetkých alebo aspoň mnohých plánov pacienta vyčerpáva mnoho jeho energie, takže často nie je schopný korigovať svoje správanie. Bolo by nerozumné a ľudsky neprijateľné karhať pacienta, vyčítať mu jeho postoj reakcie, správanie, resp. usmerňovať ho, že má svoj osud trpezlivo prijať. Sestra oveľa skôr dosiahne pozitívnu zmenu v správaní pacienta, keď mu prejaví svoje pochopenie a trpezlivosť.

3 – fáza vyjednávania – ,,možno, že predsa len nie ja.“

Pacient vyjednáva a vypytuje sa na nové liečebné metódy, sľubuje obete, ak bude jeho život zachovaný. Je to štádium charakterizované ako zbieranie síl a cieľu. Pacient komunikuje s chorobou, s osudom, predstavami a vyjednáva, žiada čas k dokončeniu svojho poslania. Môže sa obrátiť k viere, alternatívnym metódam liečby, k ľudovým liečiteľom, intenzívne oživuje nádej. Toto štádium je rôzne, veľmi závisí od miery motivácie pacienta, ktorý zhodnocuje svoj život a stavia si nový rebríček hodnôt.

4 – fáza depresie – „čo to pre mňa znamená?“

Nastáva depresia, zúfalstvo, ľutuje všetko, čo opustí, rodinu, povolanie. Týmto štádiom prejde každý pacient so závažným, život ohrozujúcim ochorením. Rezignácia môže mať podobu apatie, depresie, pocitu zbytočnosti, nezmyselnosti bytia až suicidálnych myšlienok. Je to štádium charakterizované veľkým smútkom, pocitom beznádeje, bezmocnosti, straty, stiahnutím sa do seba, stratou záujmu. Toto štádium prebieha u pacientov rozdielne a je určované predovšetkým celkovým nasmerovaním života. Inak prežívajú skutočnosť nevyliečiteľnej choroby pacienti s pocitom naplnenosti života – ani nie tak v zmysle jeho dĺžky, ako v splnení svojho poslania na zemi, inak sa zmierujú s blízkou smrťou pacienti vnútorne nespokojní, ktorým sa fyzickou bezmocnosťou stratil akýkoľvek zmysel života. U niektorých umierajúcich pacientov sa prejavuje retrospektíva – vracajú sa k spomienkam, niektorí pacienti prežívajú nádej na večný život. Niektorí autori označujú toto štádium ako štádium rezignácie.

5. fáza zmierenie – „áno, ak to musí byť, som toho schopný, prijať to.“
Ak prejde pacient všetkými hore uvedenými fázami, tak s pomocou odborníkov je schopný dostať sa do stavu, kedy sa prebúdza z letargie a nereálnych prianí a začína sa na svoj stav pozerať reálne.

Táto etapa predstavuje ideál, ku ktorému sa citlivým prístupom usilujeme viesť všetkých nevyliečiteľne chorých pacientov v terminálnom štádiu ochorenia. Spočíva v prijatí smrti ako integrálnej súčasti života. Aby sestra mohla prispieť k dosiahnutiu tohto štádia u pacienta, musí mať sama vytvorený zrelý postoj k životu a jeho hodnotám. Na druhej strane si sestra musí uvedomiť, že napriek akejkoľvek bohatej ošetrovateľskej praxi vždy bude stáť pred smrťou ako pred tajomstvom, ktoré je pre ňu nepreniknuteľné. Je teda múdrejšie ostať v pokoji sprevádzajúceho, chápajúceho poslucháča zomierajúceho pacienta ako dávať mu duchaplné rady.

Moderné ošetrovateľstvo predpokladá, že empatia je pre sestru nevyhnutnou súčasťou jej praxe. Uplatňuje ju pri každom kontakte s pacientom, diferencovane, s prihliadaním na fázy choroby, osobnosť pacienta. Získaním pacienta pre spoluprácu sa stáva jej práca a starostlivosť o pacienta humánnejšia a efektívnejšia.

V každej fáze umierania sa pacient prejavuje inak a sestra musí jeho správanie akceptovať. Ak treba, musí vedieť mlčať, alebo naopak hovoriť, chápať, nebrať osobne jeho zlosť, agresivitu, vedieť, že je to „reč“ bezmocnosti, strachu a psychickej bolesti. Sestra svojou osobnosťou, svojím psychologickým prístupom, úrovňou komunikácie môže zmierniť pacientov obrovský strach a beznádej. Umierajúci pacient sa možno ani nechce rozprávať, chce iba to, aby pri ňom niekto bol a mlčal.

Umierajúci pacient hľadá komunikáciu a výmenu myšlienok s ľuďmi okolo seba ešte zúfalejšie než iní pacienti. Umieranie sa vyznačuje osamelosťou a ľudská blízkosť a pochopenie sú jediné liečebné prostriedky. Chronicky chorý pacient často prežíva svoj najťažší úsek života v blízkosti sestier. Od fázy šoku a odmietania, cez fázu hnevu a zloby, kedy pacient reaguje odmietavo až agresívne a dožaduje sa výhod a ústupkov.

V tomto postoji sa prejaví profesionálna vyzretosť sestry, ktorá je schopná vcítiť sa, porozumieť a neodsudzovať, ale pomáhať, nechať pacienta dôjsť do fázy upokojenia. Depresiu pacienta ovplyvňujú aj obavy o osud pozostalých a tiež aj strach a úzkosť z utrpenia po dobu umierania.

Čím väčšia je bolesť, ťažšia choroba a blížiaci sa koniec, vyvolávajúci u pacienta pocit osamelosti a úzkosti, tým viac túži pacient po ľudskej prítomnosti.

Uspokojovanie sekundárnych potrieb pacienta, medzi ktoré patria potreby psychosociálne a spirituálne, je pre sestru veľmi náročné. Nie všetky sestry sú na túto úlohu pripravené. V prípade pacientov s terminálnym ochorením sestra neraz pociťuje väčšiu k stavu vyhorenia sestry.

Dôležitým aspektom psychosociálneho a sociálneho prístupu k umierajúcemu pacientovi zohráva kontakt s príbuznými a priateľmi. Psychosociálnu podporu môže sestra zabezpečiť i permanentným kontaktom významnej osoby u pacienta. Sestra musí rešpektovať práva pacienta na vlastné hodnoty a náboženskú slobodu, ale akceptovať aj jeho rozhodnutie nehovoriť o nich. Pacient by mal mať možnosť hovoriť o svojich prianiach, potrebách, obavách a strachu z budúcnosti, lebo čím nejasnejšie a nepresnejšie informácie má, tým väčšmi je nútený vyrovnávať sa s danou situáciou sám.

Vzťah sestry a pacienta by mal smerovať k uvoľnenej a otvorenej komunikácii.

Sestra by mala pacienta vypočuť, prejaviť mu súcit, porozumenie, pochopenie pre situáciu, v ktorej sa nachádza. Na druhej strane by mala reálne reagovať, nesmie sa uchyľovať k bagatelizmu, frázam, vyhováraniu sa a neprimeranému optimizmu. Tiež by nemala pripustiť, aby utrpenie a súcit v nej zanechali negatívne stopy znecitlivenia a otupenia prejavujúce sa rutinným prístupom k umierajúcemu pacientovi.

Komunikovať s pacientom, ktorý má nevyliečiteľnú chorobu alebo umiera, je psychicky náročné. Každá sestry by mala pristupovať k týmto ľuďom zvlášť citlivo.

Poznáme päť psychických fáz umierania, ktoré ako sestra musím poznať, aby vedela zaujať správny psychologický prístup k umierajúcemu pacientovi.

• prvá fáza je fázou odmietania, pacient odmieta prijať pravdu, v tejto fáze sa snaží izolovať, nechce sa mu komunikovať, bočí od ľudí.

• druhá fáza je fázou vnútorného vyrovnania sa s pravdou, pacient býva útočný, hašterivý.

• tretia fáza je fázou, kedy sa pacient začína zaujímať o liečebné postupy.

• štvrtá fáza je fázou, kedy si pacient uvedomuje, že musí odísť, umiera, zmocňuje sa ho depresia, úzkosť vyúsťujúca niekedy až do agresivity.  Je to pacientova beznádej.

• piata fáza je fázou, kedy sa pacient zmieri so smrťou, je vyrovnaný, pokojný; túto fázu dosiahne len málo pacientov; snaha sestry je pomôcť umierajúcemu pacientovi, aby sa k tejto fáze čo najbližšie priblížil.

Pri rozhovore s umierajúcim pacientom si sestra musí uvedomiť, čo všetko o svojej chorobe pacient vie, a ktorou psychickou fázou umierania práve prechádza. Pri rozhovore hľadá vhodné slová a odpovede, ktoré volí opatrne, pretože „vyrieknuté už nemôžme nikdy zobrať späť.“

Pacient, ktorý už odchádza navždy, by nemal zostávať v pochmúrnej nemocničnej izbe sám. Nie každý sa vie zmieriť s krutou realitou smrti. Prostredie, v ktorom trávi poslední dni svojho života, by sme mali aspoň trochu upraviť tak, aby si pripomenul teplo domova. Je potrebné, aby mal pri sebe svojich blízkych, ľudí, ktorí, ho majú radi. Pri rozhovore s príbuznými musíme myslieť na to, že práve prežívajú veľkú bolesť, strácajú milovaného človeka, s ktorým žijú, a preto treba aj k nim pristupovať s pochopením, jemne a citlivo, v prípade emocionálneho záchvatu poskytnúť pomoc, taktiež im treba poskytnúť priestor a čas.

Ak zomierajúci pacient nemá blízkych príbuzných, mali by s ním sestry tráviť čo najviac času, sadnúť si k nemu, chytiť ho za ruku, počas rozhovoru ho občas pohladiť, vedieť kedy je žiadúce mlčať, kedy rozprávať, trpezlivo niektoré vety viackrát opakovať, odpovedať aj na otázky, ktoré už boli vyrieknuté. Pacientove agresívne útoky sestra nesmie brať osobne, musí vedieť, že je to prejav jeho strachu, beznádeje a úzkosti. Našou hlavnou úlohou je zmierniť jeho strach, niekedy len stačí zostať s ním, v posledných minútach jeho života, ho držať za ruku a mlčať.

Z vlastnej skúsenosti viem, aké ťažké je byť s človekom, ktorý odchádza z tohto sveta. Kto chce preukázať odvahu a pripravenosť opatrovať umierajúceho, ten musí najprv poznať svoje vlastné postoje k smrti a umieraniu, ktoré nás práve cez opatrujúceho päť privedú k centru váh, umierajúcemu:

  - Kto chce alebo musí umierajúceho opatrovať, mal by poznať svoje postoje k sebe samému
Starostlivosť o umierajúcich kladie predovšetkým nároky na naše vlastné emocionálne schopnosti, tj. na citovú účasť a nie odborné vedomosti. Umierajúci pacient sa nepýta na naše vzdelanie, pre neho je dôležité naše správanie a náš postoj. Práve v tejto oblasti vládne veľká neistota, ktorá nás často zvádza k únikovým reakciám, aby sme zakryli svoju vlastnú bezmocnosť.

- Starostlivosť o umierajúcich vyžaduje postoj k vlastnej smrti
Sestry a lekári prichádzajú pri výkone svojho povolania veľmi často do styku s umieraním a so smrťou. K tomu pristupuje nekonečná reťaz možnosti medicíny skryť sa za vecnosť techniky. Hoci jestvuje veľa možností ako zastrieť problém smrti, táto otázka sa nakoniec predsa vynorí pred lekárom a sestrou. Iba ten, kto premýšľal o vlastnej smrti a získané vedomosti zabudoval do chápania svojho Ja, sa môže dobre starať o umierajúcich.

Z toho vyplýva:

- Kto opatruje umierajúcich, musí byť úprimný .
Sestra sa nesmie skrývať za svoj profesionálny postoj, musí vystupovať ako človek so silnými i slabými stránkami, ako aj osobitosťami.

- Ďalším princípom starostlivosti o umierajúceho je pravdovravnosť.

Jednotlivé názory naň aj dnes neustále na seba ostro narážajú. Pritom ide o zásadnú etickú otázku „pravdy pri nesmrteľnej posteli.“ Pravda sa nechápe ako pojem z teórie poznania, ale ako etická kategória. Ide o morálny postoj. Úvaha v konkrétnych podmienkach znamená, ak sa aplikuje na pacienta, že lekár, sestra, si musia objasniť, akú osobnosť majú pred sebou, akým spôsobom a kedy mu možno skutočnosť oznámiť. Neexistuje dvojitá morálka, jedna pre pacienta, ktorá lož zakazuje, druhá pre lekára, ktorá lož dovoľuje. Ani lekár či sestra nemá právo klamať. Pacient v terminálnom štádiu by mal vedieť, že celý kolektív, vrátane rodinných príslušníkov, je ochotný mu pomôcť

Kto chce alebo musí umierajúcich opatrovať, musí byť pripravený brať druhých takých, akí sú, a zriecť sa akéhokoľvek hodnotenia. Akceptovať umierajúceho znamená tolerovať jeho svojráznosť a prijať jeho spôsoby prežívania a reagovania.

Psychosociálne aspekty terminálnych stavov
Problematike dlhotrvajúcej a nevyliečiteľnej choroby, zomierania a smrti treba venovať väčšiu pozornosť z viacerých dôvodov:

• s predlžovaním priemerného veku života, zlepšením terapeutických možností s dlhším prežívaním nevyliečiteľne chorých narastá v spoločnosti počet ľudí, ktorí potrebujú opateru v posledných mesiacoch svojho života.
• v priebehu tohto storočia sa ťažisko terminálnej starostlivosti presunulo z rodiny na nemocnicu. Obmedzené kapacity lôžkových zariadení,orientovaných skôr na diagnostiku a liečbu akútnych stavov, ako aj zvýšené finančné náklady v súvislosti s dlhodobou hospitalizáciou  vedú k tomu, ženemocnice sa „bránia“ prijímaniu pacientov na „doopatrovanie.“

Za hlavné príčiny nedostatočnej starostlivosti o zomierajúcich sa považujú:

• rozpor medzi medicínskymi možnosťami predlžovať ľudský život a snahami o zlepšenie jeho kvality

• nedostatočné vedomosti a nepripravenosť zdravotníkov na terminálnu starostlivosť.

Vzdelávanie je príliš orientované na obnovenie zdravia, smrť je považovaná za zlyhanie, málo pozornosti sa venuje psychológii zomierania, komunikácii so zomierajúcim, vzdelávaniu zameraného na pozitívne ovplyvnenie kvality života.

Záver
Kresťan pokladá svoj život za veľký a nezaslúžený dar, ktorý však nemá absolútnu hodnotu. Keď je jeho život neodvratne ohrozený, snaží sa prijať túto bolestnú skutočnosť, ale v nádeji na nový život s Bohom. Citlivý prístup a rešpektovanie slobody trpiaceho človeka zo strany zdravotníckych a sociálnych pracovníkov je základným predpokladom každého druhu paternalizmu.

Trpiaci človek nepotrebuje odstrániť len príčiny svojho utrpenia, ale túži aj po prejavoch solidarity, porozumenia a lásky. Solidaritu môžeme realizovať jednak vo svojich vlastných profesionálnych oblastiach, jednak aj mimo nich. Zdravotníctvo je jednou z vizitiek štátu. V našich podmienkach sa ukazuje nielen urgentná potreba finančných prostriedkov, ktorými by sa zabezpečila štandardná úroveň poskytovania zdravotníckej starostlivosti, ale aj naliehavá potreba solídnej formácie zdravotníckych a sociálnych pracovníkov. Je nutné klásť dôraz na hlbokú ľudskú, etickú a duchovnú formáciu jednak tých, ktorí už pracujú v lôžkových zdravotníckych zariadeniach – v tomto osobitnom stave ľudského utrpenia – a jednak aj tých, ktorí sa na toto povolanie pripravujú.

Všetci, ktorí pracujú v inštitucionálnych zariadeniach s pacientami v terminálnom štádiu a prispievajú k odstráneniu či zmierňovaniu bolesti a utrpenia, sú pozvaní, aby sa pre svoje poslanie inšpirovali slovami a príkladom Ježiša Krista: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Len smrť, jediná istota ľudskej existencie, znepokojuje človeka svojou neodvratnosťou a možnými starosťami pri umieraní. Preto sa väčšina ľudí bojí viac umierania ako smrti samej. Výchovou a konaním môžeme všetci prispieť k tomu, aby umieranie a smrť boli zbavené hrôzy a mystiky. Dôstojná smrť bez drámy citov a bolesti, bez chladu a odstupu asistujúcich, opatrujúcich je právom každého. Ani v najťažšej hodine života nemožno ľudskú náklonnosť prejaviť ničím iným ako pozornosťou, pomocnou rukou, a úprimnou osobnou účasťou.

Použitá literatúra

1. Bošmanský, K., Rusnák, A. 1996. Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky. Spišské Podhradie: Kňažský seminár biskupa, 1996. 150 s. ISBN 80-7142-039-5
2. Bergerová, B, 2008. Duchovní cest. Praha, Metafora. 2008. s. 176. ISBN 978-80-7359-068-0
3. Dobríková – Porubčanová, P. et al. 2005. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Význam paliatívnej starostlivosti. Trnava, Spolok sv. Vojtecha. 2005. s.280. ISBN 80-7162-581-7
4. Fitzpatrick, F. J.1988. Ethics in Nursing Practice. London, The Linacre Center. S. 290. ISBN 0-906561-05-1
5. Green, T.H. 1999. Piť z vyschnutej studne. Trnava, Dobrá kniha. 1999. s. 143, ISBN 80-7141-238-4
6. Grumanová, J. 2007. První dny s vážnou diagnózou. Praha, Ikar. 2007.s. 287. ISBN 978-80-249-1164-9
7. Křivohlavý, J. 2005. Euthanasia in psychologistś view. In Žáková, M., Kovalčíková, N., Pavlíček, J. 2005. Zborník príspevkov z 3. Ročníka Medzinárodnej konferencie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Trnava, FZaSP TU, s. 348. ISBN 80-88949-84-X
8. Kyselica, J. 1999. Otázky o láske a života. Trnava, Dobrá kniha. S. 159. ISBN 80-7141- 242-2
9. Rheinwaldová, E.999. Novodobá péče o seniory. 1999. Praha, Grada – Psyché. 86 s. ISBN 80-7169-828-8
10. Senčík, Š. 1998. Potrebujeme ešte náboženstvo? Trnava, Dobrá kniha. 1998.s. 79. ISBN 80-7141-218-X
11. Svatošová, M. 2008. Hospice a umění doprovázet. Praha, APHPP. 2008. s. 151. ISBN 978-7195-307-4
12. Stinissen, W. 2004. Terapie duchem. Kostelní Vydří. Karmelitánske nakladatelství. 2004. s. 102. ISBN 80-7192-730-9
13. Štefko, A. 2003. Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní.2003. Bratislava, Dobrá kniha. 145 s. ISBN 80-7141-429-8
14. Volek, P. 2008. Veda a náboženstvo v bioetike. 2008. TU Teologická Univerzita, Bratislava. In: Kolektív autorov. Zborník príspevkov na XI. Konferencii učiteľov filozofie na teologických fakultách ČR aSR. S. 106. ISBN 978-80-7141-599-2

Adresa autorky: Prof. PhDr. Ivica Gulášová, PhD., Narcisová 40, 821 01 Bratislava

Sborník