Komunikácia na operačnej sále

Communication in the operating room.

Súhrn 

Operačná sála je dnes miestom, či magickým prostredím, kde sú inštrumentárky nenahraditelnými, tichými a spoľahlivými sprievodkyňami pacientov i chirurgov. Prevláda dojem, že  komunikácia  s pacientom  na  operačných  sálach  je  veľmi  obmedzená,  resp.  zriedkavá a využívaná  v oveľa  menšej  miere  ako  na  oddeleniach,  jednotkách  intenzívnej  starostlivosti a ambulanciách, ale nie je tomu tak. Komunikácia počas operačných zákrokov, či už medzi personálom alebo s pacientmi je vždy individuálna. Závisí to hlavne od toho, či sú zákroky vykonávané v celkovej, spinálnej alebo lokálnej anestézii. Toto je dosť dôležitý fakt, pretože od neho sa odvíja aj spôsob komunikácie medzi členmi operačného tímu alebo operačným tímom a pacientom. Komunikácia je dôležitým aspektom ošetrovateľskej činnosti. Práve preto sa autori v príspevku zameriavajú na špecifiká komunikácie na operačnej sále. Práca na tomto mieste kladie na sestru vysoké nároky ako po stránke profesionálnej, tak aj psychickej, fyzickej a emocionálnej. Zaradenie sestry na túto prácu predpokladá isté osobnostné danosti a zručnosti. 

Kľúčové slová

Komunikácia, operačná sála, operácie, celková anestézia, spinálna anestézia

 Summary 

Operating room is now a place or a magical environment where the suture irreplaceable, quiet and reliable tour guide patients and surgeons. There was a perception that communication with patients in operating theaters is very limited, respectively, rare and used much less than the wards, intensive care units and clinics, but it is not so. Communication during surgical interventions, whether among staff or patients is always individual. This depends  mainly on whether the interventions under general, spinal or local anesthesia . This is a rather important fact, because it is derived from a method of communication between members of the operating team and the operations team and the patient. Communication is an important aspect of nursing activities. That is reason why the autors of the report focus on the specificis of nursing care in the operating room. Work in this field pats high demands on the nurse as the site of a professional, as well, as psychologicae, physical and emotionae. Inclusion of nurses in this work provides the same personal characteristics and skills.

Key words

Communication, operating room, surgery, general anesthesia, spinal anesthesia

Úvod 

I keď prevláda dojem, že komunikácia s pacientom na operačných sálach je veľmi obmedzená, resp. zriedkavá a využívaná v oveľa menšej miere ako na oddeleniach, jednotkách intenzívnej starostlivosti a ambulanciách, nie je tomu tak. Závisí to od určitých okolností, ktoré v príspevku neskôr uvedieme. Treba však podotknúť, že veľmi dôležitú úlohu tu má aj komunikácia medzi personálom operačných sál.

Kolektív na vybranom XY pracovisku pozostáva zo šiestich operačných sestier (inštrumentáriek) a ich vedúcej sestry a sestry poverenej riadením prevádzky na operačných sálach. K ďalším pracovníkom patria a sanitári a upratovačky.

Ešte pred začiatkom operačného programu sa sestra poverená riadením prevádzky na operačných sálach zúčastní rannej porady na ktorej sa stretávajú lekári spolu s prednostom, primárom a vedúcou sestrou kliniky. Táto ranná porada je veľmi dôležitá, pretože sa na nej referuje každý pacient, ktorý je v ten deň v operačnom programe. Operačný program vlastne určuje organizáciu práce na operačnej sále. Zostavuje ho jeden deň vopred primár kliniky, alebo ním poverený zástupca. Obsahuje meno a priezvisko pacienta, oddelenie, diagnózu, plánovaný operačný výkon, zloženie operačnej skupiny, dátum, začiatok operačného programu, rozmiestnenie operovaných na jednotlivé sály a pečiatku s podpisom primára, prípadne povereného zástupcu. Operačný program sa podľa potreby môže meniť a to po diskusii medzi lekárskym tímom. Poradie pacientov sa priamo na mieste prepíše podľa akútnosti výkonov.

Po skončení rannej porady sestra poverená riadením prevádzky na operačných sálach oznámi operačným sestrám aké sú zmeny v operačnom programe a každú inštrumentárku zadelí na ktorú operačnú sálu má ísť a aká bude jej úloha v ten deň. Následne na to zreferuje program aj sanitárom, aby mali prehľad o operačnom programe a vedeli v akom poradí majú pripravovať pacientov na operácie. Medzitým prídu na operačné sály aj anestéziologické tímy, ktoré sestra poverená riadením prevádzky na operačných sálach tiež oboznámi s priebehom operačného dňa a prípadnými zmenami.

Komunikácia počas operačných zákrokov, či už medzi personálom alebo s pacientmi je vždy individuálna. Závisí to hlavne od toho, či sú zákroky vykonávané v celkovej, spinálnej alebo lokálnej anestézii. Toto je dosť dôležitý fakt, pretože od neho sa odvíja aj spôsob komunikácie medzi členmi operačného tímu alebo operačným tímom a pacientom /Munzarová, 2005/.

Operácie v celkovej anestézii

Operácií v celkovej anestézií sa zúčastňuje anestéziologický tím, ktorý tvorí lekár a sestra, operačný tím zložený z operatéra, prvého a druhého asistenta a tím operačných sestier, ktorý tvorí inštrumentárka a cirkulujúca sestra.

Ako prvý sa venuje pacientovi anestéziologický tím. Lekár si najskôr pozrie chorobopis pacienta, dá pokyn anestéziologickej sestre akú premedikáciu podá pacientovi a potom sa porozpráva   s pacientom.   Najskôr   sa   mu   predstaví   menom   a oznámi   mu,   že   bude   jeho anestéziológom počas operácie. Skonzultuje s pacientom jeho doterajšiu liečbu a prípadné ochorenia, ktoré by mohli mať vplyv na hladký priebeh anestézie. Ak je všetko v poriadku, anestéziológ dá pokyn sanitárovi, že môže pacienta previesť na operačnú sálu. Po uložení pacienta na operačný stôl, dáva anestéziológ pokyny anestéziologickej sestre, aké lieky má podať pacientovi. Často sa stáva, že pacienti majú veľké obavy a strach z operácie, čo neunikne ani pozornosti anestéziológa, prípadne obavy vyslovia nahlas. Vtedy anestéziológ aj sestra pacienta upokoja, aby sa nebál. Ak sa už nachádza na operačnej sále aj lekár z operačného tímu, vľúdnym slovom pacienta povzbudí, aby nemal strach. Potom už anestéziológ oznámi pacientovi, že ho ide uspávať a dáva príslušné pokyny anestéziologickej sestre.

Medzitým sa už chystá sesterský tím, ktorý tvorí inštrumentárka a cirkulujúca sestra. Operačný tím prichádza ako posledný. Zásadou rozmiestnenia operačného tímu a inštrumentárky je dané postavením operatéra a polohou pacienta. Prvý asistent stojí vždy oproti operatérovi a takisto inštrumentárka, aby videla do operačnej rany a dobre rozumela jeho pokynom, či už verbálnym alebo neverbálnym.

Ešte pred začatím samotnej operácie sa operatér spýta anestéziológa, či môže začať s operáciou. Ak dá anestéziológ súhlas, začne sa výkon. Komunikácia medzi lekárskym tímom a anestéziológom prebieha priebežne aj počas operácie. Operatér je vedúcim operačného tímu. Zodpovedá za priebeh a výsledok operácie a jeho príkazom sa ostatní musia mlčky podrobiť. Operatér určuje povinnosti jednotlivých spolupracovníkov, hlavne asistentov. Asistenti v zohratom tíme poznajú presne svoje povinnosti a v priebehu  operácie aktívne napomáhajú  k úspešnému prevedeniu operačného výkonu. Dobrý asistent sa musí vžiť do myšlienkových pochodov operatéra o presne reagovať na jeho postup. Aktívne asistovanie neznamená preberanie úloh operatéra, ale vytváranie takých podmienok, aby operujúci mohol čo najľahšie a najpohodlnejšie plánovaný operačný výkon previesť.

Úlohou inštrumentárky je podávať nástroje pri operácii, kde sa podieľa na úsilí operačnej skupiny a priamo sa zúčastňuje chirurgickej práce. Inštrumentovanie znamená včas a správne podávať nástroje a iné pomôcky a preberať ich späť. Ak má sestra podať nástroje niekoľkým členom operačného tímu naraz, plní najskôr prianie operatéra a potom prvého a ďalej druhého asistenta. Ak pozná inštrumentárka dobre priebeh operácie a je zohraná s operačným tímom môže podávať nástroje bez výzvy, vlastne ich ponúka. Z tohto dôvodu musí sledovať operačný výkon, vidieť do operačného poľa a podľa toho reagovať. Toto je ideál skúsenej inštrumentárky. Takáto súhra je možná len pri typických operáciách, zatiaľ čo pri nepredvídaných situáciách je nutné vydávať pokyny.

Ďalším spôsobom dorozumievania je podľa posunkov alebo pohybmi naznačujúcimi určitý typ nástroja. Tento spôsob neverbálnej komunikácie používa operatér, aby sa nemusel odvrátiť od rany. Striedavým pohybom ukazováka a prostredníka naznačuje – nožnice, úchopový pohyb znázornený palcom a ukazovákom – pinzetu, nastavená dlaň – peán, otvorená ruka s pokrčenými prstami dlaňou dole – ligatúru alebo podväz, otvorená ruka s pohybmi ako pri šití – ihelec a pod. Poslednou možnosťou je slovné vyžiadanie nástroja alebo pomôcky. V týchto prípadoch sa často používajú slangové výrazy alebo skratky, niekedy podľa miestneho slovníka. Príklady : rez – skalpel, liga – ligatúra t. j. vlákno na podviazanie, armír – ihelec s ihlou bez návleku, ,,bekhend“ – ihelec s opačne nasadenou ihlou, na peáne – podväz na peáne, držiak alebo fixák – steh, ktorý sa neodstrihne, ale zaistí sa peánom a pod.

Na operačnej sále sa snúbi náročná duševná práca, často vyčerpávajúca s nie menej obtiažnou prácou fyzickou. Ideálom je, aby všetci k práci pristupovali duševne i fyzicky odpočinutí, v príjemnom pracovnom prostredí, dovoľujúcom plné sústredenie. Operačná sála by mala byť izolovaná   od   vonkajšieho   hluku   a všetci   v nej   majú   zachovávať   pokoj.   Hovorí   sa   len v najnutnejšom prípade a polohlasito. Vo chvíli maximálneho duševného sústredenia a napätia, pri vzniku dramatických situácií, môže i hlasitá veta z okolia pôsobiť veľmi nepriaznivo na vypätú nervovú sústavu operatéra a jeho spolupracovníkov /Linhartová, 2007/. Stále častejšie býva púšťanie reprodukovanej hudby či rádia v priebehu operácie. Vždy je potrebné rešpektovať názor operatéra a členov operačného tímu, či im táto zvuková kulisa nevadí pri práci.

Za chyby pri operácii sa nikto neospravedlňuje, ale taktiež pri výčitke nič nevysvetľuje, i keby bola neoprávnená. Vec vysvetlí len na priamu otázku operatéra. Všetky ospravedlnenia alebo ohradenia sa vybavujú až po skončení operácie a mimo operačnej sály. Operatér nesie plnú zodpovednosť za celý výkon, preto ho musia všetci pri operácii bezpodmienečne poslúchať. Toto ho tým ešte viac zaväzuje k tomu, aby sa i vo chvíli najväčšieho napätia čo najviac ovládal a druhých naopak k tomu, aby mu s plným pochopením pomáhali niesť jeho veľkú zodpovednosť za zdravie a život pacienta.

Jednou z najzávažnejších povinností inštrumentárky je počítanie rúšok a kontrola nástrojov pred uzavretím operačnej rany. V operačnej rane nesmie zostať žiadne cudzie teleso. Pred operáciou inštrumentárka spočíta spolu s cirkulujúcou sestrou počet rúšok.

Ak sa inštrumentárke počas výkonu všetky rúšky minú, vypýta si od cirkulujúcej sestry ďalšie. Každý nový vydaný počet rúšok musia obidve sestry bezpodmienečne spočítať. Cirkulujúca sestra si popri tom vedie záznamy koľko rúšok podala, aby mala prehľad pri záverečnom počítaní. Pred uzavretím operačnej rany inštrumentárka a cirkulujúca sestra spočítajú počet rúšok a súhlas počtu ohlási operatérovi. Môže sa stať, že operatér je zaujatý kontrolou operačnej rany a niekedy nereaguje na toto hlásenie. Preto oznam o počte rúšok mu hlási dovtedy, pokiaľ zareaguje slovkom „ ďakujem“. Až potom je možné operáciu ukončiť. Ak napriek dôkladnej prehliadke počet rúšok nesúhlasí, je dôležité to uviesť do operačného nálezu, ktorý všetci podpíšu. To je dôkaz, že nejde o nedbalosť a urobili sa všetky opatrenia, aby predmet neostal v operačnej rane.

Komunikácia pri operáciách v spinálnej anestézii

Pri operáciách v spinálnej anestézii je komunikácia anestéziologického tímu s pacientom podobná ako pri operáciách v celkovej anestézii. Po príchode na operačnú sálu si anesteziológ pozrie chorobopis pacienta, dá pokyny anestéziologickej sestre ohľadom premedikácie. Predstaví sa pacientovi menom a oznámi mu, že bude pri výkone ako jeho anestéziológ. Popýta sa pacienta na prípadné ochorenia a liečbu ktorú užíva. Taktiež ho upozorní, že nebude uspatý, ale podajú mu spinálnu anestéziu. Niektorí pacienti sa tomuto zákroku bráni a odmietajú ho. Preto anestéziológ vhodným spôsobom pacientovi vysvetlí rozdiely v obidvoch výkonoch, že spinálna anestézia je pre organizmus šetrnejšia ako celková. Zavádzanie spinálnej anestézie vykonáva anestéziológ a asistuje mu anestéziologická sestra a sanitár. Každý úkon, ktorý sa chystá lekár vykonať, vopred oznámi pacientovi, prípadne ak sa lekár sústredí, môže mu to povedať aj sestra. Sanitár drží pacienta v správnej polohe a dáva mu tiež pokyny, aby nemenil polohu počas výkonu /Kapounová, 2007/. Veľmi  dôležité  je  počas  tohto  zákroku  pacienta  povzbudiť  a pripomenúť,  že  pri  spolupráci s personálom sa zákrok podarí oveľa skôr. Ak pacient nespolupracuje, zákrok sa na chvíľu preruší, potrebné mu je dať čas nech sa vydýcha, upokojiť ho a spýtame sa či je možné pokračovať ďalej. Po zavedení  spinálnej anestézie dá sanitár pacienta do polohy, akú si vyžaduje operačný zákrok /Dobiáš, et al, 2007/. Výhodou operácií v spinálnej anestézii je, že operačný aj anestéziologický tím môže počas zákroku komunikovať s pacientom ak je na to vhodná situácia. Na niektorých pracoviskách sa vykonávajú operácie v spinálnej anestézii, kde lekár operuje pomocou endoskopu na ktorý je napojená kamera a operáciu vykonáva pohľadom na obrazovku. Tento spôsob operácie je veľmi výhodný pre pacienta, pretože môže komunikovať s operačným tímom, vidí priebeh operácie, lekár mu vysvetľuje, čo práve robí a zodpovedá mu na prípadné otázky /Gulášová, 2009/.

Komunikácia pri operáciách v lokálnej anestézii

Tieto typy operácií sa vykonávajú buď ako plánované alebo akútne výkony. Ako prvé lekár oznámi inštrumentárke druh operácie, aby sa mohla pripraviť a oznámi jej prípadné zmeny, ktoré môžu nastať počas zákroku. Podľa toho sa sestra prispôsobí a pripraví aj pomôcky, ktoré bude potrebovať, ak by nastali nejaké zmeny.

Operačný tím tvorí jeden prípadne dvaja lekári a jedna inštrumentárka. Pred zákrokom sa lekár stretne s pacientom, podá mu ruku a predstaví sa. Pacienta zásadne oslovuje menom. Je absolútne neprípustné používať familiárne oslovenia /Křivohlavý, 2002/. Dôležitý je pri rozhovore obojstranný  očný  kontakt.  Lekár  aj  inštrumentárka  používajú  spisovný  a zrozumiteľný  jazyk. V priebehu rozhovoru lekár neprijíma a nevedie osobné telefonáty, i tie služobné by mali byť výnimkou. Okrem sestry, lekára a sanitára nemalo by byť na operačnej sále príliš veľa osôb a hlavne vtedy pokiaľ si to pacient nepraje. Dôležité je dodržiavať intimitu pacienta. Lekár musí pacientovi popísať zákrok, ktorý bude vykonávať, stručne odôvodní prečo ho musí robiť, čo bude pacient cítiť, či ho to bude bolieť, prípadne ako dlho bude zákrok trvať. Vhodnými  otázkami  kontroluje,  či  mu  pacient  rozumie.  Pre  pomenovanie  orgánov,  diagnóz a porúch by nemal lekár používať odbornú terminológiu, pretože jej pacient nemusí rozumieť. Lekár musí viesť s pacientom rozhovor, nie monológ, rešpektovať pacientove otázky a odpovede. Pacient musí mať pocit, že ho lekár počúva /Gulášová, 2009/. Usiluje sa navodiť pokojnú atmosféru, bez zhonu a napätia, i keď to niekedy nemusí byť ľahké. Časovú tieseň zo strany lekára by nemal pacient vnímať.

Pred začiatkom zákroku inštrumentárka dá pokyny sanitárovi ako má pacienta pripraviť. Lekár predtým ako vydenzifikuje miesto operačného pola, upozorní na to pacienta napr. ,,teraz vás poumývam, budete cítiť trochu chlad“. Každý úkon, ktorý ide prevádzať, by mal oznámiť pacientovi, aby bol pripravený. Lekár musí za každých okolností dodržiavať zásady psychologického prístupu k pacientovi, aby vytvoril pocit dôvery, zlepšil spoluprácu a zbavil pacienta strachu /Gulášová, 2008/. Na bolesť v priebehu zákroku je vhodné pacienta včas pripraviť napr.: „teraz to bude nepríjemné, budete cítiť tlak.“ Ďalším prostriedkom k zmierneniu vnímania bolesti, je poukázanie na jej prechodnosť napr.: „teraz vám pichnem injekciu, po ktorej sa vám uľaví, to najhoršie máte teraz za sebou.“ V neposlednom rade je treba zdôrazniť silu, psychologický význam ľudských dotykov. Ak má pacient silné bolesti, dobre mu padne, ak ho sestra  počas  zákroku  drží  za  ruku,  pohladí  a vľúdnym  slovom  povzbudí.  Podpora,  súcit a empatia od lekára i sestry zmierni psychické a fyzické napätie pacienta s akútnou bolesťou a tým znižuje bolesť /Gulášová, 2008/. Po ukončení výkonu pacientovi veľmi dobre padne pochvala od lekára i sestry, ako dobre zvládal celý zákrok, i keď spolupráca s ním mohla byť problematickejšia.

Dokumentácia 

Základnou dokumentáciou vedenou na operačnej sále je operačná kniha /Kolektív autorov, 2007/. Do nej sa zaznamenávajú dôležité údaje o operovaných, dátum operácie, diagnóza, operačný výkon, meno operatéra, asistenta, inštrumentárky a druh anestézie. Anestéziologický tím si zvlášť vedie anestéziologickú knihu, kde sú o každom pacientovi vedené samostatné záznamy týkajúce sa vykonanej anestézie. Po skončení každej operácie operatér spíše operačný protokol, ktorý sa zakladá do chorobopisu. Anestéziológ podobne zhotoví podrobný záznam o priebehu anestézie, ktorý je rovnako súčasťou chorobopisu chorého. Po skončení operácie sa podľa potreby vypisujú sprievodné  listy  k mikrobiologickému  a histologickému  vyšetreniu,  ktoré  sa  odosielajú  spolu s materiálom.

K ďalšej dokumentácii vedenej na operačnej sále patrí rozpis služieb pracovníkov,  kniha služieb, dokumentácia o kontrolách prístrojov, sterilizácii, poučenie zamestnancov o bezpečnosti práce, evidencia spotrebovaného materiálu atď.

Záver

Komunikácia na operačnej sále je ako komunikácia v rodine. Každý jej člen zastáva nenahraditeľnú úlohu.

LITERATÚRA 

1. DOBIÁŠ, et al. 2007. Prednemocničná urgentná medicína. Martin, Osveta, 2007, 381 s., ISBN 978-80-8063-255-7
2. GULÁŠOVÁ,  2008.  Telesné,  psychické,  sociálne  a  duchovné  aspekty  onkologických ochorení. Martin, Osveta, 2008, 99s., ISBN 978-80-8063-305-9
3. GULÁŠOVÁ, 2008. Bolesť ako ošetrovateľský problém. Martin, Osveta, 2008, 95s., ISBN 978-80-8063-288-5
4. GULÁŠOVÁ,  2009.  Právne  aspekty  zdravotnej  a  ošetrovateľskej  starostlivosti.  Martin, Osveta, 2009, 127s., ISBN 978-80-8063-307-3
5. KAPOUNOVÁ, , 2007. Ošetřovatelství v intenzivní péči. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2007. 352 s. ISBN 978-80-247-1830-9.
6. KOLEKTÍV 2007. Výkladový ošetřovatelský slovník. Praha, Grada, 2007, 568s., ISBN 978-80-247-2240-5
7. KŘIVOHLAVÝ, 2002. Psychologie nemoci. Praha, Grada, 2002. 198 s., ISBN 80-247-0179- 0
8. LINHARTOVÁ, 2007. Praktická komunikace v medicíně. Praha, Grada, 2007, 152 s., ISBN 978-80-247-1784-5
9. MUNZAROVÁ, 2005. Zdravotnická etika od A do Z. Praha, Grada, 2005, 153 s., ISBN 80- 247-1024-2