INFLAMATÓRNY KARCINOM PRSNÍKA

Inflamatórny karcinom (IBC) prsníka je najmalígnejšia forma karcinómov prsníka. Ide o entitu s typickým klinickým obrazom, charakterizovaným difúznou pružnou induráciou kože mliečnej žľazy s erysipeloidným okrajom, zvyčajne bez hmatného, ohraničitelného nádoru. Táto najťažšia forma primárne inoperabilného karcinomu prsníka s rýchlou disemináciou a absolútnym zlyhaním lokoregionálnej liečby je jedným z najväčších terapeutických problémov. Jeho incidencia u pacientok s karcinómom prsníka je od 3 do 10 %. Histopatologicky predstavujú zvláštnu formu nádoru s masívnou neoplastickou inváziou kožných lymfatických ciev so stázou a edémom. V rámci tohto nádoru sa môžu vyskytnúť všetky typy karcinómov s obyčajne zlým histopatologickým gradingom. Prognostická signifikancia u IBC je definovaná mutáciou p53 supresorového génu a nadprodukciou p53 proteínu s 8,6x vyšším rizikom úmrtia. Receptor negativita a nadprodukcia p53 proteínu ukazuje až 17,9x vyššie riziko úmrtia oproti pacientkám len s pozitivitou p53 proteínu. Prítomnosť mutácie p53 signifikantne súvisí s rozsahom ochorenia. Napriek tomu, uvedené skutočnosti nemajú dostatočnú senzitivitu či špecificitu pre stratifikáciu liečby. Nádejným sa zdá identifikácia nových génov. Ukázalo sa, že inflamatórny karcinóm má špecifický znak fenotypu. Dnes je známy rozdiel medzi IBC bunkovou líniou SUM 149 a normálnou mammárnou epiteliálnou líniou (HME). Zo 17 FISH identifikovaných transkripcií len sedem sa našlo aj u IBC, a len dva gény sú signifikantne rozdielne. Sú to RhoC GTP - oncogene (RAS family), ktorý má úlohu pri invázii a angiogenéze (90 % u IBC vs. 38 %) a WISP 3 gene (inzulin like growth factor) neprítomný u 80 % IBC vs. 21 %, ktorý má úlohu u nádorovej progresie. Tieto nedávno odhalené údaje ukazujú možnosť dôležitého liečebného cieľa. Liečebné postupy, ktoré boli v minulosti zamerané len na lokoregionálne zvládnutie ochorenia (chirurgická liečba + rádioterapia) sklamali. Zavedenie multimodálnej liečby s úvodnou indukčnou neoadjuvantnou chemoterapiou zvýšilo medián prežívania viac ako dvojnásobne. Z polychemoterapeutických režimov najlepšie výsledky sa zaznamenali v kombináciách s antracyklínmi. Liečebná odpoveď kolíše od 30 do 60 %. Zaradenie taxánov, vinorelbinu, gemcitabinu, kapecitabinu a biologicky aktívnych látok do multimodálnych režimov ukázali nádejné výsledky. Neoadjuvantná chemoterapia je štandardnou súčasťou liečby IBC. Tieto nádory bývajú často HER 2 3 + pozitívne. Zaradenie nových biologicky aktívnych látok (trastuzumab, pertuzumab, lapatinib) do multimodálnych režimov HER 2 pozitívnych IBC dávajú nádejné výsledky. Aj keď sa multimodálnou liečbou a zaradením nových látok do liečebných protokolov posunula latka odpovedí a prežívania, doterajšie výsledky nie sú uspokojivé a preto je potrebné hľadať nové liečebné stratégie. Úlohy ďalšieho výskumu si vyžadujú klinické skúšky určujúce úlohu cytostatík a biologických látok s prihliadnutím na ich rôznu kombináciu, dávkovú intenzitu a sekvenciu. Dôležitým problémom je tiež identifikácia mechanizmov ovplyvňujúcich angiogenézu, apoptózu, čím sa otvoria možnosti selektívnejšej a úspešnejšej liečebnej stratégie.