Klin Onkol 2007; 20(5): 330-334.
Pacientky s včasným štádiom karcinómu prsníka patria z hľadiska kardiotoxicity spolu s pediatrickými onkologickými pacientmi k najprísnejšie sledovaným skupinám. Kardiotoxicita protinádorovej liečby sa z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska dostáva do popredia najmä teraz, keď karcinóm prsníka vo včasnom štádiu je považovaný za kurabilnú malignitu. Keďže významná časť týchto pacientiek prežíva dlhodobo, je vyššia pravdepodobnosť vzniku neskorej kardiotoxicity. Naším cieľom je ponúknuť prehľad súčasných poznatkov o mechanizmoch kardiotoxicity, o jej incidencii, detekcii a prevencii v súvislosti s adjuvantnou terapiou. Rozšírením spektra cytostatík (taxány, trastuzumab) sa situácia skomplikovala, pretože tieto farmaká sú kardiotoxické a naviac môžu potencovať kardiotoxicitu doxorubicínu. F. Pein et al., (2004) popísal významný vzostup incidencie zlyhania srdca až po 12 rokoch po podaní antracyklínov, i pri nižších kumulatívnych dávkach. Súčasné techniky rádioterapie („respiratory-gating“ a Intensity modulated radiotherapy IMRT) znižujú dávku žiarenia na myokard, a tým znižujú riziko vzniku kardiotoxicity. Napriek tomu pri rádioterapii ľavostranného karcinómu prsníka po prsník zachovávajúcej operácii, môže tiež dôjsť k poškodeniu myokardu. Optimálny spôsob a frekvenciu monitorovania kardiotoxicity doteraz nepoznáme. Použitie lipozomálneho doxorubicínu, alebo kardioprotekcie dexrazoxanom v adjuvantnom usporiadaní ostáva kontroverzné. Hľadanie vyváženého postupu, ktorý minimalizuje riziko recidívy nádoru a zároveň riziko neskorej kardiotoxicity, je stále aktuálnym problémom.
