V bezprostrednej budúcnosti je potrebné riešiť tri klúčové otázky:
- Zvýšenie nádorovej špecificity nádorových markerov
- Zvýšenie senzitivity novej generácie nádorových markerov zlepšením technickej citlivosti a použitím súčinu, resp.podielu dvoch biomarkerov. Stále to však nestačí k využitiu nádorových markerov nielen pre skríning v onkológii, ale často ani pre účely včasnej diagnostiky zhubých novotvarov. Príčinou je heterogenita bunkovej populácie primárneho nádora i metastáz, závislosť produkcie biomarkerov na fáze bunkového cyklu a rozny plazmatický polčas nádorových markerov. Nová generácia biomarkerov definovaných a určovaných na báze monokonálnych protilátok tu otvára značné možnosti.
- Definícia klinických fáz hodnotenia nových nádorových markerov. Sú navrhované obdobné schémy ako u skúšania a hodnotenia nových liekov. Fáza P1 má byť venovaná hodnoteniu technicko-metodických otázok (jednoduchosť, opakovatelnosť, reprodukovatelnosť, technická senzitivita a špecificita), tieto sú čiastočne riešené už v predklinickej fáze. Fáza P2 má určiť typ nádora, u ktorého je test vhodný. Fáza P3 má uviesť nový nádorový marker do klinických randomizovaných triálov hodnotiacich nové liečebné postupy. Spolahlivosť nového nádorového markera sa konfrontuje s dotoraz overenými testami pre daný malignom. V záujme rýchleho zavádzania nových biomarkerov a ich optimálneho využívania, vrátane určenia ich tzv.cost-effectivenes ratio, je nutné presadzovať národné i medzinárodné kooperatívne štúdie (7).
Imunobiochemické monitorovanie poskytujúce oporu pri vedení protinádorovej liečby sa v súčasnosti stalo jej neodmyslitelnou súčastou (2,6). V literatúre sa prelínajú prvky pesimizmu, ale i odovodneného optimizmu.
